Paberky z histórie obce  Ž a b o k r e k y  n a d  N i t r o u

Pozbieral z rôznych historických prameňov a napísal pre obecnú kroniku svojej rodnej obce Koloman B o ď a, narodený 14.októbra 1894 a bývalý organista – učiteľ rímsko katolíckej ľudovej školy v rokoch od 1.septembra 1914 do 28.februára 1921.

Obec Žabokreky nad Nitrou, predtým Nitrianske – Žabokreky, za bývalého Uhorska Nyitra-Zsámbokrét, leží na čiare, kde sa spájali bývalé tri župy a síce Nitra, Trenčín a Tekov. Žabokreky v minulosti zastávali úlohu strážnika, colníka na bode, kde sa rozchádzajú dve dôležité obchodné cesty vedúce z juhu na severovýchod a severozápad, z prava na Prievidzu a Turiec, z ľava na Bánovce – Trenčín. Jadro obce leží na vyvýšeninke medzi riečkou Hydinou a riekou Nitrou, na pravom brehu tejto rieky vo vzdialenosti asi 2 km. Údolie rieky Nitry a Belanky patrí medzi najstaršie osídlenia nášho Slovenska, ako to dosvedčujú staré pamiatky a najnovšie archeologické nálezy a objavy v údolí rieky Nitry.
Už za časov Rimanov tu boli vysunuté stráže ich veľkej ríše, ako o tom svedčí na skale vyrytý nápis pod hradom Trenčín z roku 173 nášho letopočtu. Po páde rímskej ríše v IV. storočí počalo sa veľké sťahovanie národov v Európe, vyhynuli Kelti, praobyvatelia nášho Slovenska a v VII. storočí po páde Keltov nastupujú do tohoto územia Slaviani. Vpád nomádov, Avarov, ich zánik, boli epizódy pred utvorením trvalejšej ríše našich predkov, ríše Veľkomoravskej. Slovensko bolo údeľným kniežatstvom tejto ríše a príchodom kresťanstva so sv. Cyrilom a Metodom sa staval prvý kresťanský chrám v Nitre, šírila sa vzdelanosť kultúrna a hospodárska. Naši predkovia v IX. storočí mali vyspelý štát so svojskou administráciou, obrábali zem, prevádzali baníctvo, vyrábali kovy, pestovali remeslá a obchod. Meno obce Zlatníky v bývalom žabokreckom okrese, ako i Rudno v údolí Belanky, ktoré patrilo do volebného okresu Žabokriek, svedčia o tom, že sa v našom kraji ryžovalo zlato a dolovali rudy.
Po páde slávnej ríše Veľkomoravskej dobývajúci kočovníci, Maďari, naučili sa od našich predkov obrábať zem, remeslá, štátne zriadenie žúp a náboženstvo kresťanské. Syn prvého uhorského kráľa menom Imrich sa stal udeľným kniežaťom nitrianskym začiatkom XI. storočia. Potom už z dejín nášho kraja málo vieme. V roku 1242 vtrhli do bývalého Uhorska Tatári, zaplavili i Slovensko spustošiac a vypáliac všetko. Obyvateľstvo pred, otroctvom alebo istou smrťou uchýlilo sa do hustých slovenských lesov, aby si zachránilo holý život. Postup Tatárov, ktorí boli už na Morave pod Velehradom a Hostínom, odvolal posol, nesúci správu o smrti ich veľkého Džingis Khána. Po Tatároch zostali spustošené mestá a dediny, vyhorené a zrúcané príbytky a všade zavládol hlad a bieda. Vtedajší kráľ Uhorska IV. Belo, po nešťastnej bitke pri Hornej Tise v Pusta-Szer, so svojou malou družinou nútený bol opustiť krajinu. Krátku chvíľu sa zdržoval v Kláštore pod Znievom a cestou z Turca na Prievidzu, cez Žabokreky, Topoľčany, Hlohovec, Trnavu, Bratislavu došiel do Rakúska, kde hľadal pomoc u tamojšieho kniežaťa. U toho ale zle pochodil, lebo knieža družinu kráľa Belu o všetko obralo a sám kráľ bez peňazí ako i bez koňa bol z Rakúska vyhostený. Takto prišiel do Rusoviec, kde sa ho ujal tiež pred Tatármi utečený poľský šľachtic Tarnovský, ktorý kráľovi daroval svojho koňa a mešec zlatníkov a vystrojil ho na cestu do mesta Zára v Dalmácii, kde kráľ IV.Belo vyčkal odchod Tatárov.
Keď sa kráľ Belo vrátil, začala sa rekonštrukcia krajiny. Obyvatelia, ktorí prežili všetky hrúzy a strádania, sa pomaly vracali do svojich spustošených obydiel, aby znovu budovali obce a mestá. Z doby tejto rekonštrukcie krajiny zostali četné písomné pamiatky starých listín, keď kráľ svojím verným a pozostalým majiteľom znovu dával majetky a potvrdzoval ich vlastníkov. Bolo to akési zostavenie pozemnoknižnej evidencie celej krajiny. Pri tejto príležitosti hodno spomenúť epizódu, že IV. Belo nezabudol sa zavďačiť svojmu dobrodincovi Tarnovskému a vtedy mu daroval usadlosť Lelovce, obec blízo Šimonovian, kde potomkovia tohoto poľského šľachtica žili pod menom Tarnoczy až do prvej svetovej vojny.
Z tejto doby pochádzajú starobylé kostolíky v bývalom okrese, v obci Klíž – Hradište, Sádok a z tejto doby pochádza i starý letohrádok ako lovecký zámok uhorského kráľa, dnes majetok rodiny Petrikovičovej v Žabokrekoch, ktorej členovia žijú dodnes. Dr. Koloman Petrikovič st. bol posledným okresným lekárom v Žabokrekoch a jeho syn Dr. Koloman Petrikovič ml. ako obvodný lekár zomrel 1967. Napísal publikáciu Malá ľudová zdravoveda čili krátky návod zdravotný pre Slovenský ľud.
V roku 1301 vymrel rod Arpádovcov a na trón Uhorska sa dostal Karol Róbert z rodu Anjouovcov z Neapola, ktorý keď chcel v krajine vládnuť, musel zviesť veľké boje so šľachticmi, ktorí nadobudli veľké bohatstvá a politickú moc. Najsilnejším sokom kráľa Karola Róberta bol Matúš Čák, pán Váhu a Tatier, ktorý sídlil na trenčianskom hrade. V Čákovej moci bola väčšina územia bývalého slovenského kniežatstva a preto sa oprel proti kráľovskej voľbe Karola Róberta. Písal sa rok 1317, keď vojská Matúša Čáka vtrhli do doliny rieky Nitry a postupujúc od Trenčína i Žabokreky padli pod moc pána Váhu a Tatier. V tomto ťažení prešli vojská Čákove cez Topoľčany až k Nitre, toto mesto vtedy zaujali, vydrancovali a vypálili. Vtedy vyhorel aj hrad nitriansky, sídlo biskupa a kapituly a vyhorel i cenný kapitulský archív a zničili sa historické dokumenty ako historické pramene nitrianskeho biskupstva a celého kraja.
Pôvod obce Žabokreky je neznámy, ale jej pomenovanie svedčí, že vznikla pred príchodom Maďarov a odjakživa ju obývali Slováci. Meno Žabokreky prezrádza, že v blízkosti osídlenia bolo mnoho močiarov a v močiaroch žijúcich žiab, ktorých kŕkanie za teplých letných nocí bolo počuť široko-ďaleko. Čiastka chotára, ktorou sa tiahol kanál odvádzajúci vodu od teplých prameňov Malých Bielic,menovite pod záhradou rodiny Žiakovskej, kde stáli niekdajšie židovské kúpele a bitúnok, ďalej pozemky pod Petrikovičovským hradom a v okolí železničnej stanice, kde dnes stojí nová štvrť pekných rodinných domov, bol samý močiar, kde sme sa ako chlapci v zime šmýkavali a čoho svedkom je aj starobylá, obrovská smútočná vŕba, v blízkosti novej staničnej budovy. Veru ešte za našich detských časov tam veselo krkávali žaby, že je odôvodnenie pomenovania obce správne, o tom svedči aj stará obecná pečať, ktorú pisateľ týchto riadkov ako chlapec v prvých rokoch XX. storočia neraz videl na richtárskom stole svojho starého otca Alojza Kubíčeka, ktorý bol richtárom obce 42 rokov. Na obecnej pečati bolo do mosadze vyryté, ako kráča bocian močiarom a v pysku drží žabu. I neskoršie maďarské pomenovanie obce na meno Nyitra – Zsámbokrét tiež dokazuje, že odôvodnenie pomenovania je správne. Maďarské slovo zsámbok znamená mokraď a rét znamená lúka, teda mokraďová lúka, kde sa radi zdržovali žaby. Maďari si teda takto preložili pôvodné meno obce do svojej reči.
Žabokreky, ako kráľovská osada, mali za bývalého Uhorska výsady mesta (mezovároš). Mohli vydržiavať do roka 6 dobytčích a 6 výkladných jarmokov a týždenne dvoch trhov. Mali kráľovským dekrétom zabezpečené právo vyberať tržné poplatky, ktoré čiastočne tvorili dosť značný príjem obecnej pokladnice a čiastočne tvorili osobitný príjem jednotlivých meštianskych usadlostí (domov) tzv. sessií, ktoré stáli okolo tržných priestorov. Takéto priestory boli námestie, kde stojí terajší r.k. kostol, kde sa predával hovädzí dobytok, ďalej priestor, kde dnes stojí pomník padlých, kde sa predávali počas jarmokov kone. Keď sa v r.1912 vystaval nový r.k. kostol, dobytčie jarmoky sa potom vydržovali na okraji obce, na priestranstve starej studne, Harajky až do roku 1945, keď jarmoky v obci zanikli.
Pán Váhu a Tatier, Matúš Čák Trenčiansky zomrel v r.1321. Po jeho smrti sa jeho moc rozplynula, zavládol mier a uhorský kráľ Karol Róbert započal budovať v krajine vtedy už módny feudalizmus. Svojim verným, ktorí sa vyznamenali v bojoch proti Matejovi Čákovi udeľoval šľachtické tituly a k ním patriace majetky, dediny a mestá aj s poddaným ľudom. Takýto verný bojovník bol i rytier Mojtech, od ktorého pochádzajú skoro všetky šľachtické rodiny údolia Nitry a ktorého synovia, potomkovia obdržali v obciach majetky a s nimi i svoje mená. Takto vznikli: Rudnayovci v Rudne, Majthenyovci v Mojtýne, Simonyovci v Šimonovanoch a v Žabokrekoch, Motešický-ovci v Motešiciach, Bossányi-ovci v Bošanoch a Žámbokréthy-ovci v Žabokrekoch, Ujfalussi-ovci v Klátovej a Jánovej Vsi atď. Všetky tieto rodiny mali v rodinnom erbe mocného medveďa pod košatou lipou, ktoré erby ešte i dnes možno vidieť na kriptách, kaštieľoch týchto rodín a Bošany sa honosia s týmto erbom na veži r.k. kostola, ktorého patrónmi boli od vekov Bossányi-ovci. V Žabokrekoch možno spatriť tento erb v mauzóleu, dnes dome smútku, ktorý bol ta prenesený z malej kapličky starého cintorína.
V stredoveku, keď sa budovala administratíva a parlamentarizmus v jeho počiatkoch v bývalom Uhorsku, Žabokreky sa stali sídlom okresu a sídlom volebného okresu Hornej Nitry v bývalej župe Nitrianskej. Spomenutý volebný okres siahal v údolí Belanky až po Valašskú Belú a voliči až odtiaľ chodili voliť poslanca bývalého uhorského parlamentu, predtým kráľovského snemu. Posledné takéto voľby spojené s veľkou kortešačkou, kupovaním a podplácaním voličov a prevádzanými podvodmi a klamstvami sa posledne odohrávali v Žabokrekoch v roku 1910 a posledným takto zvoleným poslancom maďarského parlamentu bol za klerikálnu ľudovú stranu zvolený barón Kaas Ivor, ktorého v okrese nik nepoznal bližšie. Okres sa vždy vyznačoval, že volil poslanca z opozície vtedajšej vlády, a takto sa zachoval i v prvých parlamentných voľbách v roku 1920 za prvej Čsl. Republiky.
Žabokreky boli sídlom okresu, jedným z dvanástich okresov župy Nitrianskej. Patrilo do neho 36 obcí. Siahal na severovýchod po Račice v doline riečky Belanky, na juhovýchod Bošany, Sádok, Klátová Nová Ves po Klíž Hradište, na západ Nadlice, Livina-Opatovce, Šišov až po Zlatníky. Obec Brodzany boli už v župe Tekovskej a Ostratice v župe Trenčianskej. Hlavno-slúžnovský úrad bol dlhé roky na dome Dr.Wiltseka, posledne stanica VB. Prvý administratívny úradník bol hlavný slúžny, ktorý bol podriadený županovi, mal osobitného uniformovaného sluhu, župného husára. Pridelený bol podslúžny, ako policajný trestný sudca a dvaja kancelisti. Posledný hlavný slúžny za Uhorska bol Jozef Szpál, rodák z Hlohovca, policajný trestný sudca Vojtech Laurinec, služnovský husár Imrich Medgyesi, Maďar z Debrecína. Prvý kancelista bol Adolf Halecius cez dlhé roky, druhý kancelista bol Július Gorog. Prvá buržoázna Čsl. republika v roku 1919 zriadenie okresu prebrala, ponechala ho do roku 1925 a posledným okresným hlavným slúžnym bol prievidzský rodák Dr.Gejza Bargár. Československá vláda v rámci nového administratívneho usporiadania Slovenska okres nitriansko-žabokrecký rokom 1923 zrušila, jeho bývalé územie rozdelila medzi okres topoľčiansky a prievidzský a týmto zásahom obec Žabokreky nad Nitrou veľa stratila na svojom predošlom význame, Žabokreky zostali len sídlom notariátu, ktorému patrili i Malé Bielice. Dlhé roky bol obvodným notárom Gustáv Kadarás a prvý notár za Československa bol Jozef Lackovič.
Za feudalizmu obývali Žabokreky tri zemianske rodiny ako zemepáni. Každý z nich mal svojich poddaných, sluhov a zopár remeselníkov. Po zrušení poddanstva, po roku 1848-49 (revolúcia Košútova) začal sa aj príliv Židov do obce, ako obchodníkov, ktorí zvlášť po roku 1867 (vyrovnanie Maďarov s Habsburgovcami) obsadzovali každé miesto v nastávajúcom obchodnom centre okresného mesta popri veľkej a starej obchodnej ceste (via magna) vedúcej od severu na juh. Dejiny týchto rodín úzko súvisia aj s dejinami obce a domnievam sa, že nebude od veci, keď si o nich pohovoríme.

I. Rodina Zsámbokréthy-ovcov
pochádza podľa starých uhorských prameňov a listín z rodu Divék, Dviacky, ktorého predok Hunt-Pázmán je už v starých listinách spomínaný v roku 1216, keď sa dvaja bratia, ako nemeckí rytieri usadili na Hornej Nitre. V iných prameňoch sa hovorí, že tento rod bol jedným z rodov, ktorí prišli sem s Arpádovcami po páde Veľkej Moravy, ríše našich predkov. Rod Divék mal svoje pôvodné miesto v Diviakoch v prastarej obci v doline rieky Belanky, kde ešte i dnes stojí románsky kostol, jeden z najstarších v Hornej Nitre. Z tohoto rodu pochádza ich predok menom Jóka, jeho syn Valent a tohoto synovia Valent a Mojtech, ktorí už v roku 1584 dostávajú podiel v Bošanoch a v Rudne. Z tohoto rodu pochádzajú potom na začiatku XV. storočia rodiny: Rudnay, Rudňanský, Ujfalusi, Zsámbokréthy, ďalej Bacskády, Besnyák, Bossányi, Diveky, Csemendy, Jókuthy, Motešický, Majthíny, Korossy-Konček (v Krušovciach) rodiny usadené v obciach strednej a hornej Nitry.
Rodinný erb (štít) týchto rodín je spoločný, a ako bolo už vyššie spomenuté, ešte i dnes ho spatríme na budovách, zemianskych starých kaštieľoch, alebo na pomníkoch cintorínov tých obcí, kde tieto rodiny žili. Tento spoločný erb je štít v podobe trojuholníka. V jeho poli pod košatým stromom, stojí čierny, mohutný medveď. V ľavom rohu štítu je polmesiac, v pravom šesťcípá hviezda.
Priamy predok Zsámbokréthy-ovcov bol Ján (1402 – 1439). Hlavné sídlo boli Žabokreky n/N a ich bola aj obec Libichava. Táto rodina v XVI. storočí vlastnila 8 sessií (dvorov) aj v Borovciach, v XVII. storočí vo Vŕbovom a boli majiteľmi pôdy i v Novom Meste nad Váhom. Juraj Zsámbokréthy bol od r.1633 podžupanom župy Tekovskej. Posledný z rodu bol Jozef, ktorý bol od roku 1865 do 1896 poslancom okresu na sneme v Budapešti.
Jeho jediná dcéra, Františka sa vydala za Emila Andreánskeho, zemana pochádzajúceho z Liptova, ktorý na majetku začas hospodáril. Po jeho smrti manželka dala vystaviť rodinné mauzóleum (hrobku) oproti starého cintorína a v r.l9l3 dala preniesť telesné pozostatky zomrelých členov a predkov rodiny zo starej kapličky. S jej úmrtím v r.1923 táto rodina vymrela a rodinné mauzóleum Zsámtokréthy-ovcov slúži obci ako dom smútku, odtiaľ sa konajú pohreby.
Stará kúria, dávne sídlo rodiny, ktorá stála naproti vchodu nového kostola, už nejestvuje, bola nedávno zborená, ale ešte stojí mohutná, stará lipa v tieni ktorej rodina dokonca sedávala. Spomenutá, posledná pani kúrie ku sklonku svojho života mnoho sa zaoberala okultizmom, špiritizmom a tajomstvami pozemského života. Bola veľmi nábožná a do novopostaveného kostola dala spraviť hlavný oltár a kostolné lavice. Na konci svojho života celý svoj majetok zanechala ako cirkevnú základinu pre starobinec a domov mníšok v Žabokrekoch n/N podľa rady vtedajšieho farára Júliusa Riznera.

II. Rodina Simonyi-ovcov
v bývalom starom kostole, ktorý stál na priestranstve dnešnej záhrady pred r.k. farou bola krypta, kde boli uložení zomrelí členovia tejto rodiny. Keď bola krypta zaplnená, poslední členovia tejto rodiny boli pochovaní na starom cintoríne, kde ešte dodnes stoja pomníky, drahé žulové obelisky s menami a erbom Simonyi-ovcov.
Erb tejto rodiny je v modrom štíte na zelenom kopčeku stojací pluh, za ktorým stojí žrď, ovinutá dvojitým šľahúňom vinnej révy so zelenými listami a na šľahúňoch sediacimi dvoma kosmi (vtákmi). Rodina tiež patrila medzi najstaršie, bývalého Uhorska a sídlila na svojej kúrii susediacej s rím. kat. farou až do roku 1916, keď manželka posledného Simonyiho predala majetok aj s kúriou Ignácovi Walderovi, židovskému vojnovému zbohatlíkovi a odsťahovala sa do Budapešti, kde počas inflácie prišla o všetko a v biede a nedostatku žila.
Prvé záznamy o tejto rodine pochádzajú z doby XII. storočia ešte pred príchodom Tatárov. Pôvodcom rodiny bol pán Huba, ktorý mal synov Petra a Martina. Títo synovia sú spomínaní v listine z r.1196, keď svojej sestre Olšine vypúšťajú otcovský podiel z majetku. Mladší syn Martin mal syna Šimona, ktorý kolom 1220. roku nadobudol väčší kus zeme na strednej Nitre, okolo Šimunovian, ktorá obec je po ňom pomenovaná. Michal, syn tohoto Šimona v r.1303 odkúpil aj obec Varšany pri Leviciach a od tej doby mala táto rodina, predikát: Simonyi de genere Simony et Varsány.
V stredoveku nadobudla rodina majetok vo viacerých obciach a vybrala si hojnú účasť vo verejnom živote bývalého Uhorska. Počnúc rokom 1414. Mikuláš a Imrich Simonyi sa vyznamenali v bojoch proti husitom a za tieto zásluhy ich kráľ Žigmund vyznamenal a v r.1426 povolil im postaviť tzv. vodný hrad v obci Simunovany, ktorý dodnes stojí. Tento Mikuláš sa stal obeťou nenávisti oligarchov Forgáchovcov, pánov Topoľčian a Gýmeša (dnes Jelenca), ktorí ho v r. 1435 zavraždili. Jeho vnuk Žigmund Šimonyi v r.1526 padol vo veľkej bitke proti Turkom pri Moháči v Maďarsku.
Ďalší členovia tejto rodiny významnú úlohu hrali vo verejnom a politickom živote župy Tekovskéj, ba aj Nitrianskej ako župani a parlamentní poslanci, ďalej vynikali na vojenskej dráhe ako generáli a dôstojníci. Móric Simonyi bol generálom Rákocziho povstania v roku 1705-10. Gejza Simonyi bol kapitánom v revolúcii Kossútha v r.1848/9.
Ernest Simonyi (1821 – 1882) poslanec parlamentu a spisovateľ ako Kossúthov vojak zúčastnil sa v obrane Komárna, po kapitulácii pevnosti ušiel do Hamburgu. Odtiaľ sa dostal do Anglicka a v Sheffielde bol vychovávateľom detí u oceliara Mapine, neskôr sa stal tajomníkom toho priemyselníka, s ktorým precestoval Španielsko, Nemecko, Franciu a Itáliu. V roku 1868 sa vrátil do Žabokriek, do svojho rodiska a stal sa poslancom snemu. Na svojich predošlých cestách a v anglických archívoch študoval, zbieral a odpisoval listiny vzťahujúce sa na Uhorsko. Tieto jeho štúdiá a práce vydala potom Akadémia vied v Budapešti.
Bol zúrivým šovinistom a veľkým odrodilcom slovenského ľudu, lebo v roku 1871 podal návrh na zasadnutí župného výboru v Nitre na založenie stáleho maďarského divadla v Nitre, ďalej návrh, aby sa v každej ľudovej škole vyučovalo maďarský a horliví učitelia, maďarizátori, boli odmenení peňažitým darom. Župa oba tieto návrhy prijala a týmto sa započala maďarizácia nášho nitrianskeho kraja. Bolo to v tom čase, keď o rok neskôr zakázaná bola činnosť Matice slovenskej v Martine a zrušené boli tri slovenské gymnáziá, keď vláda uhorská ústami svojho predsedu grófa Štefana Tiszu vyhlásila, že národ slovenský nepozná.
Posledný verejný činiteľ z tejto rodiny bol Alojz Simonyi, ktorý bol pravotárom a poslancom maďarského parlamentu a zomrel v r.1902. Jeho syn Ernest, pravotár zomrel v r.1910. a Ferdinand, ktorý za prvej svetovej vojny narukoval do Komárna, kde v r.1915.zomrel. Jeho vdova Melánia, rod.Kupecová (bývalá poštová úradníčka na pošte v Žabokrekoch) v r.1917 odpredala majetok aj so starou zemianskou kúriou a so svojou malou dcérkou sa odsťahovala do Budapešti. Jej odchodom zanikol v Žabokrekoch prastarý rod Simony-ovcov.
Novým majiteľom statku a kúrie sa stal Jakub Walder, válečný zbohatlík, židovskej národnosti, ktorý sa pred druhou svetovou vojnou odsťahoval do Palestíny. V kurii bývalých Simonyi-ovcov bola do posledných čias škola, teraz slúži štátnym statkom ako administratívna budova.
Ďaľší zemepáni boli v obci: Jozef Urményi (Urmínský 1741-1825) bol nitrianskym županom , a Laurovci. Urmenyiho majere po revolúcii Kossuthovskej odkúpil župan Turčianskej stolice Justh a Laurovský majetok Langhammer. Po Justhovi kúpil majetky oravský plátenkár Murín spolu s majetkami v Rajčanoch a Hor. Chlebanoch (prenájomci boli Bernard Pollák a Eugen Lang ) Laurovský dvor odkúpila rodina Dorošíniovská. Dvor Stará pošta patril rodine Petrikovičovej o ktorej bude reč neskôr.
Dnes všetky tieto majetky tvoria podstať štátnych majetkov v Žabokrekoch nad Nitrou.

Dejiny kostola a rímsko katolíckej náboženskej obce
Starý kostol stál na priestranstve rím. kat. farskej záhrady pred budovou fary. Bol chatrný, šindľom pokrytý. Stavba jednoduchá románskeho slohu podopretá rožnými piliermi bez veže. Pochádzal údajne zo XVI. storočia, čo svedčilo, že zemepáni v tej dobe nepreukazovali žiadnej štedrosti alebo boli chudobní. Patrónom kostola bol biskup nitriansky, ktorý nemohol mať vtedy v láske Žabokreky a ich zemepánov. Chatrné, chudobné zariadenie kostolíka svedčilo o chudobe a biede poddaného ľudu slovenského, ktorý istotne nemal prostriedkov na nákladnejšiu stavbu. Zvonica s tromi zvonmi stála opodiaľ kostola, kam sme chodievali ako chlapci pomáhať zvony ťahať staručkému zvonárovi Legíňovi.
Úprava obce a jej námestia sa započala v roku 1911 stavbou nového kostola na rozsiahlom námestí, ktoré predtým slúžilo ako jarmočnište obohnaté drevenými galandermi, na ktoré sa priväzoval rožný statok počas dobytčích trhov (jarmokov). Počas výkladných trhov tu stavali svoje šiatre rôzni remeseľníci, obchodníci ponúkajúc svoj tovar. Kone sa predávali na menšom jarmočništi blízo kurie Petrikovičovcov, kde dnes stojí pomník, padlých.
Nový kostol v secessionisticko – románskom slohu dal vystavať patrón r.k. farnosti, nitriansky biskup gróf Viliam Batthyany (Batťáni) podľa plánov staviteľa -architekta Jána Bílika z Bánoviec n/Bebr. na námestí nákladom 200.000 Kčs. Stavba bola prevedená v roku 1911-12. Pri výstavbe a zariadení kostola mal veľkú zásluhu vtedajší dekan – farár Karol Zatkovič. Hlavný oltár a lavice dala vyhotoviť vdova Františka Andreánska, rod. Zsámbokréthy-ová. Zhotovil ich chýrny rezbár nášho kraja Ciglényi. A maľované okná venovali rodiny Petrikovičovci, Murínovci a dekan Zatkovič. Dvojmanuálový pneumatický organ venovali farníci. Zo starého kostola sa preniesli len stará koruhva starých remeselníckych cechov a zvony. Vysviacku kostola previedol biskup Batthyány za asistencie okolitého kňažstva dňa l0.októbra 1912. Bol to pre obyvateľov Žabokriek vtedy neobvyklý sviatok, lebo touto výstavbou získalo prázdne námestie na svojej kráse a dôstojnosti. Vtedy boli vysadené mladé lipky na námestí okolo kostola. Každá rodina mala svoju lipku, pod ktorej korene bola uložená fľaška s písmom darcu na večnú pamiatku. Starý kostol bol predtým zbúraný a materiál stavebný použitý do nových základov.
Pri tejto príležitosti hodno si spomenúť na poradie farárov účinkujúcich v obci v poslednej dobe, ktorí majú aké – také zásluhy pri skrášľovaní priestoru kostolného námestia: Karol Zatkovič, budovateľ rím. kat. školskej budovy a nového kostola účinkoval od r.l895 do 1920. Nasledoval krátku dobu František Bartaček, býv. kaplán v Chynoranoch, ako administrátor v r.1920-21. Veriaci si veľmi obľúbili tohoto mladého, horlivého kňaza a pod vedením popredných občanov Dr. Kolomana Petrikoviča, okr. lekára, Mg. Vendelína Murína, lekárnika navštívila početná delegácia námestníka nitrianskeho biskupa, generálneho vikára Alojza Jesenského v Nitre, aby na uprázdnené miesto farára biskup, ako patrón kostola ustanovil a menoval obľúbeného Bartačeka. Pred odchodom delegácie, ktorej sa osobne zúčastnil i pisateľ týchto riadkov, bola v miestnosti školy schôdzka občanov, na ktorej bola zostavená delegácia a bolo oznámené administrátorovi Bartačekovi, čo hodlajú občania v prospech jeho podniknúť. Ten, keď to všetko vypočul, úpenlivo prosil občanov, farníkov, aby od toho úmyslu upustili, snažil sa ich od toho kroku odradiť dôvodiac, že výsledok bude opačný, lebo cirkevná vrchnosť v takýchto prípadoch si nepraje, aby ju podobné zásahy ovplyvňovali v jej právach a z celej akcie on bude potom obviňovaný ako pôvodca. Bolo to v prvom roku života v novej Republike, keď nitriansky biskup Batthyany nezložil sľub vernosti novému štátu a bol štátnymi orgánmi vyhostený do Maďarska, a keď obyvatelia ešte pod vplyvom ruskej októbrovej revolúcie a prežitej revolúcie tu doma domáhali sa práva rozhodovať vo veciach, ktoré sa ich bezprostredne týkali. Delegácia napriek varovnému slovu administrátora sa rozhodla a odcestovala do Nitry a navštívila pána gen. vikára a predložila mu svoju žiadosť. Pán generálny vikár deputáciu milo prijal, vyjadril svoje potešenie, že veriaci v týchto pohnutých časoch sa o svoju farnosť starajú, aby len dúfali, že svojho obľúbeného duchovného obdržia. Tento sľub najvyššieho cirkevného predstaviteľa splnený nebol, lebo za nového farára bol menovaný Július Rizner, pracovník biskupskej kancelárie. Táto zvesť zapôsobila ako blesk z jasného neba vtedy, keď po prvej vojne a októbrovej revolúcii sa hladina verejnej mienky nedala ľahko učičíkať. Vedúci členovia delegácie pochopili svoju bezmocnosť. Nie tak, ale tí ostatní, ktorí dané chlapské slovo považovali za závažnejšie, ako rozmar, panovačnosť alebo tradíciu a preto nevedeli pochopiť, že žiadosť ľudu nemohla byť splnená, keď cirkev s tým nič nestratila. Rozhorčení farníci milého a obľúbeného administrátora zavreli do fary, budovu vo dne – v noci strážili, kostol uzavreli a žiadnu inú duchovnú osobu k vykonávaniu cirkevných funkcií nepripustili. Zomrelo vtedy jedno dieťa, pohreb odbavil len organista bez kňaza, lebo administrátor mal ďalšie účinkovanie vo farnosti zakázané.
Tento revolučný stav trval dosť dlho, kým sa úradom podarilo dostať uväzneného administrátora, aby mohol odcestovať a zaujať svoje nové miesto, kam ho cirkevná vrchnosť preložila. Bolo to práve na popolečnú stredu v r. 192l, keď novovymenovaný farár Július Rizner mohol v kostole účinkovať a svoju faru zaujať. I po tomto ešte dlho trvalo, kým sa rozbúrené mysle a na dva tábory rozdelený ľud uspokojili a dostali sa do normálneho stavu.
Július Rizner farár, 1921 – 1923, sa pričinil, aby vdova Andreánska, rod. Žambokrethy-ová všetok svoj majetok poručila na cirkevnú základinu budúceho starobinca. Po jeho smrti farárom sa stal Silvester Hančinský, 1923 – 1962, za jeho účinkovania bol priestor okolo kostola ohradený, vystavané boli štyri kapličky, upravené chodníčky a parkírovanie priestoru. Založené boli záhony ruží. Menovaný v r.1962 odišiel na odpočinok do Piešťan, kde v r.1970 zomrel. Jeho nástupcom sa stali Dr. Jozef Gallo, kňaz na odpočinku, ktorý v 86. roku svojho života zomrel v r.1970 a jeho úrad prevzal Dr. Jozef Beňuška.

Školstvo a vzdelanostné pomery v obci
Že kedy bola založená prvá škola v obci a ktorí boli jej učitelia sa už zistiť nedá. Staré a počiatočné matriky, ktoré boli vedené od XVII. storočia a z ktorých by sa mohlo zistiť niečo o učiteľoch boli z fary a z MNV skoncentrované najprv do Bojníc, potom na krajský súd do Nitry a dnes sú už nie prístupné. Iné pramene nevedno, či zostali nejaké. Isté je, že založením r.k. fary a kostola, čochvíľa bola založená i škola, ako to bolo všade na našom Slovensku.
Prvá škola jestvovala blízo starého kostola na pozemku oproti starej zvonici, tam, kde dnes stojí bývalá rím. kat. jednotriedna škola s bytom organistu – učiteľa, ktorá bola postavená koncom devätnásteho storočia. Pred prvou svetovou vojnou ešte vo dvore školy bol byt zvonára a tam bola i tzv. šupárňa, do ktorej boli zatvárané podozrivé osoby, čakajúce odsun do ich obce príslušnosti.
Organistom – učiteľom, o ktorom istotne vieme, bol praded pisateľa týchto riadkov, menom Ján Kubíček, ako nám, deťom ešte vyprával dedko a matka, ktorá bola jeho žiačkou. Zomrel vo veku 97 rokov okolo 1877. roku, žijúc z malej penzie, ktorú dostával od nitrianskeho biskupa. Prišiel do Žabokriek z Bánoviec okolo r.1830 a tu účinkoval vyše 40 rokov. Bol dobrým hudobníkom a hrával v starom kostole na starom barokovom organku, ktorý mal klaviatúru s čiernymi klávesnicami celých tónov a bielymi poltónov. Mal 8 registrov zaujímavého pekného hlasu bez pedálu. Pisateľ týchto riadkov ako študent v r.1911 v lete hrával na ňom počas bohoslužieb.
V r.1878 bol org.-učiteľom Ján Orbán, ktorému chodila moja matka do školy. Kým ju rodičia nedali do novozriadenej židovskej školy, kde učiteľova manželka vyučovala dievčatá na ručné práce. Spomenutý učiteľ Orbán bol chlap nepoddajnej povahy a po jednom konflikte telesne inzultoval vtedajšieho farára a po prevedenej disciplinárke musel svoje miesto opustiť. Za čas potom učiteľoval Ján Gašo, ktorého som za detstva osobne poznal. Už vtedy, ako notorický alkoholik, chodil po pýtaní a spával v stohoch a maštaliach.
V roku 1880 bol org.-učiteľom Ignác Štrba, ktorý účinkoval do odchodu do výslužby 31.VIII. 1914 a po nastúpení svojho nástupcu do vojenskej služby, pisateľa týchto riadkov, fungoval ďalej ako náhradník až do 31. XII.1918, keď sa odsťahoval do Šurian na zaslúžený odpočinok, kde o pár rokov aj zomrel. Jeho nástupcam bol Koloman Boďa od 1.IX.1914 do 28.11.1921. Za ním nasledovali ako org.- učitelia Ján Duchoň, Ján Davčík, Jozef Muška a Jozef Bujna st., ktorý aj dnes, ako dôchodca ešte zastáva funkciu organistu. Všetci uvedení, boli učiteľmi rím. kat. ľudovej školy, ktorá bola najstaršou školou v obci.
V rokoch posledných desaťročí minulého storočia v Žabokrekoch, ako okresnom meste vznikli aj ďalšie školy. Najprv vznikla škola židovská. Po revolúcii 1848/9 bolo zrušené poddanstvo v bývalom Uhorsku, židia sa stali rovnoprávnymi občanmi a ako obchodníci obsadzovali i tie najmenšie obchodné centrá, ba sa aj v dedinách usádzali ako krčmári a obchodníci. V Žabokrekoch, ako okresnom meste vznikla židovská škola v r.1870 aj pre celé okolie. Bola vystavená synagóga s budovou novej dvojtriednej školy s bytom rabína, učiteľov a kantora na areáli náboženskej obce popri hradskej vedúcej na Ostratice. Celý tento areál bol železnou ohradou obohnaný a do školy chodili židovské deti aj z blízkych okolitých obcí. Tento areál v obci si žil svojim uzavretým životom. Za môjho detstva pôsobil na škole usilovný a nadaný učiteľ, menom Karol Kemeny (možno Kraus), mal totiž maďarizované meno, ako to vtedy bolo zvykom, ktorý tam pôsobil do roku 1919, do vzniku Čsl. Republiky. Prví učitelia tejto školy bol manželský pár Hofbauerovci, ktorí učili deti nemecký a na ruč. práce.
V rokoch 1880-tych z iniciatívy zemepána, poslanca a publicistu Ernesta Šimonyi-ho, veľkého maďarizátora, nepriateľa svojho slovenského ľudu, bola maďarským štátom založená štátna detská opatrovňa a dvojtriedna štátna ľudová škola. Tieto inštitúcie boli umiestnené vo dvore Júliusa Blaškoviča, prednostu pošty, ktorý bol súčasne aj vedúcim filiálky Prievidzskej banky. V tomto dvore ležiacom na pravej strane cesty vedúcej na Chynorany oproti starého loveckého zámku, boli umiestné poštový úrad, štátna škola s bytom riaditeľa školy, štátna detská opatrovňa atd. a byt prednostu Blaškovica.
Riaditeľom štátnej školy bol do r.1913 Andrej Kadarás, učiteľom Ferdinand Ginzery, detskou opatrovkyňou bola Margita Bodorová. Za mojich detských rokov bola veľká konkurencia medzi školou štátnou a rím. katolíckou, ktorá sa každoročne prejavila pri nábore žiakov, lebo vtedy rodičia ľubovolne rozhodovali do ktorej školy si dajú svoje deti. Štátna škola formalizovala maďarčinu, kým na r.k. škole sa zo začiatku trpela i slovenčina vo vyučovacích predmetoch. To bola škola chudobných a štátna škola bola školou zámožnejších. Robilo sa to vtedy tak, že rodičia svoje deti najprv zapísali do štátnej školy kvôli osvojeniu maďarčiny a v treťom školskom ročníku sa prechádzalo do školy katolíckej. Do roku 1914 na oboch spomenutých školách pôsobili starí, dosluhujúci učitelia. Po vojne, vznikom Čsl. štátu starí učitelia oboch škôl odišli na zaslúžený odpočinok, nastúpili všade nové, mladé sily, konkurenčný boj detí bol rozumne odstránený a rodičia v prospech svojich detí ochotne poslúchli aj zásahy školských úradov. Na štátnej škole účinkovali po roku 1918 Jozef Országh, Zlatica Lackovičová, neskôr rodák žabokrecký, Július Doršíni s manželkou Jolanou. Rozšírením školskej dochádzky na 8 rokov bola zavedená kooperácia týchto škôl, čo trvalo do roku 1939, keď bolo všetko školstvo zjednotené a personál školský zoštátnený.
Kapitolu školstva treba uzavrieť spomienkou, že koncom druhej svetovej vojny, po oslobodení bratskou sovietskou armádou, zriadená bola v obci obvodná meštianska škola, neskôr Základná deväťročná škola. Triedy boli dočasne umiestnené v bývalých starých školských budovách ako i v zemianskej kúrii rodu Simonyi-ovcov. Horliví rodáci, učitelia Jozef Griačik, Karol Šmotlák, Jozef Bujna st. i ml., majú veľké, nehynúce zásluhy, že čsl. socialistický štát svojpomocou občanov postavil nové budovy pre moderné školy, učiteľské byty. Na obsiahlom areáli vznikol krásny park, rekreačné miesto s bazénom na kúpanie, kde mládež i pracujúca stárež môže v krásnom prostredí stráviť slobodné svoje chvíle odpočinku.

Obyvatelia obce, náboženské a sociálne pomery
V starom feudalistickom zriadení obyvatelia obce boli zemepáni, ich poddaní, neskôr sluhovia a „bíreši“, zopár remeselníkov a obchodníkov. Páni patrili k uhorskej šľachte, pracujúci boli Slováci. Obchodníci boli Židia, ktorí ustavične pribúdali, ako rástol obchodný význam mestečka pri zriadení okresu, stavbou železnice, zvlášť po zrušení feudalizmu a nastolením kapitalizmu.
Podľa sčítania ľudu v r.1890 v bývalom Uhorsku celý okres žabokrecký sa rozprestieral na území meriacom 64.166 kat.jutár. Patrilo do neho 37 obcí s 18.294 obyvateľmi. Z tohoto počtu bolo 821 Maďarov a 870 Nemcov, ostatní boli Slováci. Náboženský bolo 428 evanjelikov a.v., 929 židov a zbývajúci boli katolíci. Že jaká to bola spoľahlivá štatistika, to videť na okresnom meste Žabokrekoch, kde bývalo 937 obyvateľov z ktorých bolo 420 Maďarov, Nemcov bolo 127 a Slovákov len 383, čo sa mohlo len tak stať, že horlivý maďarský sčítací komisár zapísal za maďara aj takého, ktorý rozumel niektorým maďarským slovám. Však vtedy chlapi slúžili vojenčinu v maďarských mestách a plukoch a aký by to bol Slovák, ktorý by sa nebol niečomu naučil. Židia sa hlásili za Nemcov. Počet obyvateľstva po prvej svetovej vojne bolo okolo 1.100 duší z čoho dobru tretinu tvorili Židia, ktorí mali obsadené všetky obchodné pozície, skoro všetky domy na námestí.
Hodno spomenúť, že v obci boli dva veľkoobchody liehovín, 6 hostincov, 4 mäsiarstva, 2 pekárne, 6 obchodov s miešaným tovarom a textíliami. Boli v obci dvaja lekári, zverolekár a lekárňa. Z remeselníkov žili tu 3 kováči, 4 krajčíri, 4 obuvníci, remenár, l klampiar, 2 murárski majstri,1 kolár, 2 stolári, 1 záhradník. Ďalej boli tu úradníci okresného úradu, obvodného notariátu, banky, pošty, žandárskej stanice a finančného dôchodkového úradu a železničnej stanice.
Aby boli zachované mená, rodín, ktoré obývali Žabokreky koncom prvej svetovej vojny, urobme malú prechádzku obcou, najprv cestou vedúcou z Ostratíc. Prvou budovou bol salaš na bývalom panstve rodiny Justhovskej, ktorú obýval v rokoch 1860 bača, starý otec pisateľa týchto riadkov, menom Michal Boďa. Ďalej kúria a majer Justh-a, neskôr Murína, kde sídlil prenájomca statku Bernard Polák a staré rodiny deputátnikov: Barinec, Svitok, Račko, Hoďa, Horeháj, Gabaj, Bátora, Holý a Petrus.
Na pravej strane hradskej bol areál židovskej synagógy, školy s bytom učiteľa Kemény-a a rabína Weisa. V susednom dome býval Herský, mäsiar a kupec dobytka a Polák (prezývkou šígene), ktorý predával pomaranče a citróny. Nasledoval hostinec Jána Boďu, vo dvore býval Adam Švercel, Ján Blaho, a Bezákovci. V susedstve býval Bátora. Nasledoval obchod Leopolda Adlera, neskôr rod.Gertler, potom hostinec Freiberga, neskôr Micháleka. Naproti bol hostinec tiež Freiberga, kde bol výčapníkom Ján Matejovič. Vrátiac sa po predošlom rade, stál dom Ferdiša Kubíčeka, neskôr klampiara Glűck-a. Vedľa nasledoval dom sestry pekára Bienenstock-a, v ktorom býval posledný hlavný slúžny okresného úradu Jozef Szpál.
Vedľa stál pekársky obchod a pekárňa Alexa Bienenstock-a, ďalej bol hostinec a mäsiarstvo Šimuna Wertheimera (Pejsek) a Herský. Nasledoval obchod s textilom býv. Leopolda Fried-a, neskôr Jozefa Waldera. Pri ňom dom Weissa s textilným obchodom, vo dvore s pekárňou Samuela Kontesa. Hore vo dvore bolo stolárstvo Karola Dorosíniho, ktorý potom odkúpil dvor a bývalú kúriu Laurovskú. Nasledoval dom lekára Dr.Wiltsek-a, kde bol dlhé roky okresný úrad. V susedstve bol veľko-obchod so stavebným materiálom firmy Singer a Sabo pred ním stál dom popri hradskej, obchod so železom Wambergera, dnes obchod s obuvou. Idúc ďalej po rade došli sme k majeru rodiny Zsámbokrethy-ovskej, kde v čelnej budove býval Jozef Magát, obuvník. Potom je poschodová budova Prievidzkej ľudovej banky, kde mala banka svoje úradné miestnosti a tam bola lekárňa a byt Mg. Vendela Murína. Po zrušení banky miestnosti zaujala pošta. Nasledoval dom rodiny Duša-ovcov, najprv kováčstvo a zámočníctvo, neskôr mäsiarstvo. V susedstve bol dom Kadarásovcov, kde bol dlhé časy notariát, neskôr okresný úrad, potom úrad MNV, dnes zdravotné stredisko a byt lekára. Vedľa dom Samuela Micháleka, obchodníka s hydinou a divinou a vajciami, ktorý tovar skupoval v celom okrese a dodával do Viedne. Bola to jediná evanjelická rodina prišla z Brezovej. V tom dome mal neskôr hostinec Pavol Peniažka. Vedľajší dom obýval bankový účtovník Macher, ktorý ako posledný pestoval vinnú revú v časti chotára zv.“Vinohrady“. Dcm neskôr odkúpil Jozef Švec z Ameriky došlý rodák a krajčír. Rad uzavreli domy Jozefa Pitrona, sedlára, záhradníka Mikulášika, kde bola žandárska stanica, dom Prídavkovcov a areál Júliusa Blaškoviča. Cestou na Chynorany bol už len nový mauzóleum, dnes dom smútku.
Cestou od Bielic na pravej strane pri starej studni „Harajka“, bol prvý dom, v ktorom býval kolár Jozef Šuňal. Žabokreky na vyvýšenine ležiaca obec bola na vodu chudobná. Spomenutá studňa mala vody hojne a oba majere odtiaľto brali vodu pre dobytok. Vozili to ich deputátnici vo veľkých sudoch. Neskôr si tu postavil dom záhradník Mikulášik, ktorý dorábal zeleninu a kvetiny v pareniskách. Po úprave námestia v obci po stavbe kostola na priestranstve sa vydržiavali povestné dobytčie jarmoky.
Susedom Šuňalu bol domček Findora, druhý Šklbu a naproti, na ľavej strane cesty bol dom Jozefa Broniša. Ďalej na oboch stranách cesty bol dom starého kostolníka Bukoša -Lovász-a a jeho syna strojníka a majiteľa mláťačky Pavela Lovásza, nasledoval majer a byt prenájomcu Bernarda Lang-a a jeho syna Eugena kde bol zemepánom a majiteľom najprv rodina Justh-ovská, neskôr Murín a jeho zať Kohút. Vo veľkej, dlhej budove popri hradskej v tzv. „bírešni“ bývali deputátnici tohoto majera Mikula, Krajčovič, Špánik, Šlapatý, Baluch, Paulen, Martiška, Galbavý a Dogán. Vedľa majera stála budova, byt kováča, vedľa neho sýpka a oproti stará vyhňa. Pri nej dvor Peniažkov-cov, kde na jednej strane od hradskej býval robotnícky – gazda Maťavka- Magát, na druhej strane dvora býval krajčír Volek, obuvník Švec a bratia Peniažkoví. Nasledovala usadlosť „Laurovské“. Tam bývali chudobné želiarske rodiny Pristač, Korec a iní. Túto usadlosť neskôr odkúpila rodina stolára Karola Dorosíniho. Toho syn, Július Dorosíni riaditeľ školy, dobrý ovocinár vytvoril z toho peknú záhradu s pohodlnou vilou.
Na protivnej strane stála octárňa a sódovkárňa Maxa Schlesingera. Vedľa dom obuvníka Weiss-a, dnes Ján Findora. Kde sa hradská rozchádza, napriek stojí poschodový dom Šuňalovcov, pôvodne hostinec zemepána Justh-a, potom rodiny Michala Boďu, bývalého baču. Poniže domu Findora bola veľká šopa a hostinec rodiny Žámbokréthyovskej, neskôr Hermana Freiberga, kde bol výčapníkom Ján Matejovič.
Vráťme sa k usadlosti „Laurovskej“, pri ktorej stál dom a dvor Peňiažkovcov (Jozefa), kde bývali neskôr rodiny: Kardošovci, Loviškovci a Mazáňovci. Vedľa bol nový dom postavený rodinou Andreánských pre tabulárneho sudcu na odpočinku Dr. Jozefa Vrchovinu. Oproti na druhej strane cesty stála stará pánska kúria rodiny Žsámbokréthyovcov, z ktorej zostala dnes už len stará, mohutná lipa, ako svedok zašlých časov. Dom vedľa Vrchovinovcov obýval murársky majster Polánský a susedný dom s dvorom bol obchod Štefana Reisela, vo dvore bola štátna ľudová škola, dnes úrad MNV, potom nasledoval dvojdom s dvorom Filipa Langa, obchodníka s liehovinami, hneď vedľa bola krčma Rozenfelda s dvorom starej pošty, ako majerom rodiny Petriovičovskej, kde bývalo viac rodín: Hogen krajčír, obuvník, Šáray, vdova Šestáková, rodina Gáliková, Špánikovci. Nasledoval dom Feldmana, s ktorým susedil obchod Ecksteina. Nasledoval dom, ktorý obývali: Halecius Adolf, kancelista okr. úradu, Karol Kamenický, dámsky krajčír a jediný roľník – gazda Ján Peniažka, ktorého syn, Pavel bol dlhé roky kostolníkom, susedný dom bol rím. kat. fara a tento rad uzavrela záhrada a zemianska kúria Simonyiovcov s majerom.
Naproti fare stála budova rím. kat. ľudovej školy s bytom org.- učiteľa vpredu, vzadu vo dvore byt zvonára a tzv. šupárňa, kam nanoc zatvárali žobrajúce a potulujúce sa osoby nežiadúce, aby ich na druhý deň postrkom odprevadili do obce, kam boli príslušné. Dlhé roky zastával miesto zvonára a nočného hlásnika Ján Legíň. Vedľa školy smerom ku kostolu bol dom s veľkoobchodom liehovín Jindricha Ullmann-a, v susedstve toho bol dom krajčíra Opavského, ďalej dom a hostinec Šáray-ho, ktorý hostinec patril voľakedy rodine Simonyi-ovskej. Vedľa hostinca stáli dve dlhé budovy, ktoré obývali tzv. želiari a deputátnici Simonyi-ovcov. Tu býval murár Barborík, kolár Kredátus, ďalej rodiny: Korcovci, Legínovci, Nedasovci, Križanovci, Loviškovci, Dvončovci a Horehájovci. Za rohom smerom na brodziansku cestu býval obuvník Lišianský, v majeri Kmeťovci. Na protivnej strane cesty bol dom, dvor a záhrada starostu Jozefa Žiaka, neskôr neskôr jeho syna Ľudevíta. Tam býval lesník na penzii a hodinár Vít Braunsteiner, potom obuvník Ondrej, Rafa, veselá figúrka Žabokriek a rodina Žiakovská. Vedľa bol dom Zambokréthy-ovcov, kde býval lekár Dr.Hoselitz, neskôr Štefan Danek, bankový úradník, záhradník Záhumenský a neskôr bola tam pošta. Ako posledný dom stál starý lovecký zámok kráľovský, ktorý menil svojich majiteľov, až sa dostal rodine Petrikovičovskej, ktorá až doteraz obýva túto najstaršiu budovu v obci.
Rodina Petrikovich-ovská, bola koncom XVIII. storočia majiteľom kráľovskej výsady, keď sa v bývalom Uhorsku organizovala poštová služba s premávkou cestujúcich. Dlhý dvor s maštaľami a so stodolou, takzvaná „Stará pošta“ slúžil k týmto účelom, kde okresný postmajster ustajňoval záprahy vypočinutých koní, ktoré sa vymieňali pre kočiare, (dostavníky) obsadené cestujúcimi, keď ešte vlaky neboli. Ešte v rokoch 1900 chodieval poštár na vozíku zo Zay-Uhrovca do Žabokriek pre poštu a prichádzajúc do obce od Ostratíc trúbieval na trubke známu znelku Postiliona “ trára, trára, veselý poštárik, trára, trára, už ide k Vám!“ Posledný postmajster bol zať starého Vincenta Petrikoviča, menom Július Blaškovič. Obaja boli pôvodom Horvati a Petrikovičoviari prišli do Žabokriek po uhorskej revolúcii v r.1848/9.

Národnostné, vzdelanostné a sociálne pomery
Žabokreky pred prvou svetovou vojnou boli okresným sídlom, kde bol okresný úrad, notársky úrad, žandárska stanica, dôchodková kontrolná stanica, poštový a telegrafný úrad. Tu mal sídlo okresný lekár, obvodný lekár, okr. zverolekár a lekárňa pre celý okres. Boli tu tri ľudové školy a síce rím. kat., jednotriedna štátna škola, židovská synagóga a štátna detská opatrovňa. Úradníci a zamestnanci týchto úradov a učitelia uvedených škôl boli horliví šíritelia maďarizácie a početní židovskí obchodníci a prenájomcovia statkov, boli nositelia nemeckej kultúry, lebo sa medzi sebou i v rodinách vyprávali nemecký, ďalej v maďarizačnom úsilí vlády zas boli horliví pomáhači.
Slovákmi boli chudobní remeselníci, deputátnici statkov (vtedajším menom bíreši), sluhovia a príležitostní robotníci tzv. nádenníci. V kostole ešte sa najdlhšie udržala slovenčina, lebo len v poslednom desaťročí pred prvou svetovou vojnou si horliví prednostovia úradov vynútili, aby v štátny sviatok Uhorska, v deň sv. Štefana v 20.augusta, boli bohoslužby a spev v kostole odbavené v maďarčine. V školách panovala už maďarčina, iba v rím. kat. škole sa náboženstvo vyučovalo po slovensky, čo neskôr tiež zaniklo. Naša generácia, dnešní 80-nici, vyrastala zmaďarizovaná, pomaly celkom odrodená. Slovensky sa rozprávalo doma, v rozprávkach babičiek a dedkov, ako i v našich detských hrách mala ešte miesto naša ľubozvučná slovenčina.
Začiatkom XX. storočia Žabokreky študovaných ľudí mali málo Boli to sprvoti len z rodín statkárskych. Simonyi-ovci dvaja, dvajaPetrikovičovci (advokáti a lekár), a zo židovských rodín mladý Wiltšek, lekár a Weis a Láng pravotári. Neskôr už viacej chlapcov študovalo na gymnáziu v Nitre z remeselníckych rodín, boli to Vít Braunsteiner, po maturite zomrel na tbc Július Dorošíni, neskorší učiteľ, Koloman Boďa, tiež učiteľ, Filip Láng, Eugen Lang, Ignác a Pavel Polák, Alojz Šáray. Po prvej vojne potom už veľa žiakov skončilo meštianku a študovaných ľudí pribúdalo. Z robotníckych detí bol prvý Jozef Špánik, prednosta železničnej stanice v Komiaticiach a Jozef Dogáň, skončil stavebnú priemyslovku a bol staviteľom. Kultúrne podujatia v obci pred prvou vojnou sa diali v maďarčine, keď občas zavítalo do obce putovné maďarské divadlo, ktoré hrávalo v sále u Friebergera. Obchodník Reisel raz predviedol vianočnú pastiersku hru s miestnymi ochotníkmi, ale tiež v maďarčine. Pre nás, pre deti bolo atrakciou, keď zavítali do obce Stražanovo bábkové divadlo od Uhorského-Hradišťa, ktoré hrávalo pod šiatrom na priestranstve, kde stojí pomník padlých, a hralo v nám zrozumiteľnej češtine a miešanou slovenčinou.
Sociálne pomery v obci za kapitalizmu boli také, ako aj v iných obciach chudobného agrárneho Slovenska bez priemyslu a zárobkových možností. Bohatšia vrstva boli statkári, židovskí obchodníci. Remeselníci v obci mali úzky okruh zákazníkov, robili sami, bez tovarišov, iba až mal niektorý učňa. Boli ľudia chudobní s početnou rodinou, bývali väčšinou v podnájme aj keď mal niektorý svoj vlastný dom, bola to veľmi skromná budova.
Chudobné boli i rodiny deputátnikov, sluhov a príležitostných robotníkov. Žilo sa veľmi skromne, deti a dospelí týchto rodín chodili chatrne oblečení, v lete sa chodilo bez obuvi, lebo tá bola drahá. Kde hlava rodiny holdovala alkoholu, v tých rodinách bola bieda a hlad. Študovanie detí stálo mnoho peňazí, čo si mohli rodiny remeselníkov a robotníkov dovoliť tak, že lebo hladovali alebo sa zadĺžili. Študovanie diaľkovo nebolo zavedené, lebo vlaky tak nechodili. Len neskôr, zriadením meštianskej školy v Topoľčanoch, bolo umožnené deťom Žabokrečanov cestovať každodenne do Topoľčian do školy. V prvom desaťročí XX. storočia obyvateľstva pribúdalo, mladá generácia pracujúceho ľudu i v Žabokrekoch stála pred chmúrnou budúcnosťou nezamestnanosti. Priemyslu široko ďaleko nebolo žiadneho, pracovných príležitosti žiadnych. Až došiel rok 1914, keď 1.augustom nariadená bola všeobecná mobilizácia.
Vypuknutím prvej svetovej vojny výkvet národa i v Žabokrekoch nastúpil vojenskú službu, odchodom vojnou povinných uprázdnili sa pracovné príležitosti a miesta narukovaných zaujali dorastajúci mladiství a ženy.

I. svetová vojna
Po mobilizácii, keď Žabokrečania nastúpili vojenskú službu do rôznych regimentov, plukov v posádkach Trenčína, Nitry, Komárna a inde, šlo sa na fronty. Čochvíľa sa vracali prví ranení a došli i správy o padlých. Prvý ranený z obce bol Aladár Duša, mladý obchodný príručí, a prvý padlý bol Jozef Loviška, ktorého manželka bola Magdaléna, matka neskoršieho predsedu MNV, Károla Šmotláka. Čím ďalej trvala vojna, tým sa množili obete a rástla materiálna bieda tu doma. Vyvrcholilo to až v roku 1917, na jeseň po katastrofálnej neúrode. Na ruskom fronte sa stala veľká udalosť s vypuknutím veľkej októbrovej revolúcie, kde bratia Rusi skončili vojny a front sa rozplynul. Veľká októbrová revolúcia mala pre našu zmaďarizovanú generáciu nesmierny význam a dosah. Ona zapálila v mohutnú vatru driemajúcu iskru rodolásky a slovenského povedomia v našich dušiach a srdciach. Čoskoro prišiel rok 1918, keď aj v Rakúsko-Uhorskéj monarchii to už všade praskalo. Zbury v Boke Kotorskej, 44 obetí, vzbury Trenčianskeho pluku v Kragujevaci boli olejom na vyšľahnuvší oheň slobody. Koncom októbra 1918 sme sa húfne vracali z frontov do revolúcie tu doma. Keď sme prišli domov už bola utvorená Československá republika Masarykovská. Posledné dni októbra 1918: z frontov a zo zajatia sa vracajúci vojaci a cez posledné roky vojny hladujúci pracujúci ľud zúčtovával napáchané krivdy s tými, o ktorých si myslel, že bohatli z vojny a okrádali ľud o prídely potravín. Bolo počuť správy z okolitých miest a dedín o rabovačkách, o plienení obchodov a pomste na administratívnych úradníkoch, notároch, ktorí odporúčali žiadosti o sprostení voj. služby alebo udelenia dovoleniek i z frontu na hospodárske, žatevné práce a ktorí rozdeľovali lístky na potraviny. Pomstili sa na obchodníkoch, zväčša židoch, ktorí potraviny obhospodarovali. V Žabokrekoch takáto rabovačka nebola. Hneď bola zorganizovaná poriadková a pohotovostná služba z vrátivších sa frontových vojakov pod velením Júliusa Dorošiniho, ako najstaršieho záložného dôstojníka, ktorá uchránila pokoj i poriadok v obci a nedopustila plienenie obchodov a potravinových zásob, na ktoré si ostrili zuby obyvatelia susedných obcí.

Život v obci po utvorení Československej republiky.
Behom mesiaca novembra 1918 sa odohrala politická zmena aj v našom okresnom mestečku, maďarský režim sa ešte zdráhal vzdať sa svojej moci, lebo ešte vyslal z Nitry vojenskú jednotku, najprv pod titulom, aby po obciach pochytali osnovačov a páchateľov výtržností počas rabovačiek. Neskôr, keď sa rozchýrilo, že československé vojenské oddiely postupujúc od Trenčína obsadzujú a preberajú politickú moc v obciach smerujúc na juh, došla opäť taká pochybná maďarská vojenská jednotka do Žabokriek do sídla okresu. Zdržala sa v obci ubytovaná asi tri dni a po udajnej zrážke s čsl. jednotkami pred Bánovcami maďarská voj. jednotka v tichosti odtiahla naspäť do Nitry, zanechajúc po sebe nevyrovnané účty za stravovanie objednané ešte hlavnoslužnovským úradom. V jedno zachmúrené ráno posledných dní novembra dorazila od Ostratíc prvá československá vojenská jednotka v malom počte a chatrne vyzbrojená, ktorú pred kostolom uvítali predstavení okresu, obce, ako i obyvatelia Žabokriek na čele z novoutvoreným revolučným nár. výborom, v ktorého čele stáli Jozef Bargár, kominársky majster, Vendelín Murín, lekárnik a Samuel Michálek obchodník .
Táto malá vojenská jednotka potom v Žabokrekoch zostala ako posádka okresu. S ňou prišli i noví administratívni úradníci, Česi, ktorí prevzali okresný úrad, žandársku stanicu, poštový úrad, obecný úrad a železničnú stanicu. Predstavitelia maďarského režimu, hlavný slúžny, maďarskí žandári, učitelia v školách, prednosta železničnej stanice sa svojich miest vzdali a odišli. Úradníci Slováci na úradoch, v škole, na pošte a železničnej stanici zostali na svojich miestach. Okresný úrad prevzali administratívni úradníci, Česi. Za krátky čas bol hlavným slúžnym, teraz už náčelníkom Václav Mekky, policajný trestný sudca poručík Vanek, neskôr kapitán Vŕba a veliteľ voj. jednotky nadporučík Dřevikovský. Zo starých úradníkov zostali Vojtech Laurinec, Adolf Halécius a Július Gőrőg, ako i sluha Megyesi. Obecný úrad viedol komisár obce Jozef Bargár, obecný sluha bol František Kuka. Poštový úrad viedla doterajšia expedientka Anna Čajdová a železničnú stanicu Ján Pastorek.
V roku 1919 sa pomery konsolidovali. Okresným náčelníkom sa stal Dr. Gejza Bargár, brat komisára obce Jozefa Bargára, policajným trestným sudcom Vojtech Laurinec, bývalý notár, okresným účtovníkom bol ustanovený František Gleso, prednostom dôchodkárov bol Ján Grešner, okr. lekárom Dr.Koloman Petrikovits st., obvodným notárom bol vymenovaný Štefan Lackovič, bývalý lesník. Na štátnu školu boli menovaní Michal Orság a Zlatica Lackovičová, na štát. detskú opatrovňu Elena Lackovičová. Na rím. kat. ľudovej škole zostal Koloman Boďa ako organista – učiteľ. Židovská škola odchodom učiteľa Karola Keménya zanikla, úradnou a vyučovacou rečou sa stala slovenčina a my všetci, ktorí sme na svojich miestach zostali a maďarizáciou na školách odnárodnení usilovným učením sme si doplňovali gramatické nedostatky našej drahej materčiny.
Rok 1919 ako začiatok nového života v utvorenej republike plynul v znamení rapídne rastúceho národného a politického uvedomenia obyvateľov Žabokriek, pracujúcich a mládeže, čo možno označiť z jednej stránky ako priamy vplyv Veľkej októbrovej revolúcie v Rusku a jednak ako nehynúcu zásluhu novoutvoreného štátu Čechov a Slovákov. Po sociálnej stránke ale čochvíľa bolo cítiť v našej obci, že veľké nádeje Slovákov, ktoré sa opierali o Pittsburghskú dohodu a Martinskú deklaráciu z r.1918 Masarykovsko Benešovská republika nesplnila. Politická zmena v ničom nezmenila a neuľahčila ťažký život chudobných pracujúcich v našej obci. Na vzájomnom pomere prenájomcov a ich sluhov a deputátnikov sa nič nezmenilo. Biedne ubikácie deputátnických rodín zostali po starom. Jedna čiastka mladých a z vojny sa vrátiacich ľudí našla zamestnanie u štátnych železníc ako traťoví robotnici a takto vznikla robotnícka skupina „štrekárov“, ako ich všeobecne nazývali. Ostatní čochvíľa sa museli o prácu a chlieb uchádzať vo svete. Išlo sa pracovať do Čiech, do Francie a za more. Ostatné vrstvy obyvateľstva, ako starousadlí remeselníci a obchodníci, ďalej pracujúca inteligencia tiež nezískali na svojom polození v začiatkoch nového štátu, lebo sa museli dívať, ako prišelci, všelijakí konjunkturisti ťažili z nových pomerov. Ako lapidárny prípad treba spomenúť položenie učiteľov cirkevných škôl, ktorí museli žiť zo svojich predvojnových biednych platov, kým ich kolegovia došli z Čiech a Moravy na štátnych školách v Topoľčanoch, Návojovciach a inde, ktorí zaujali miesta po maďaroch, poberali povedľa platov, diéty, slovenské výhody atď. vtedy, keď organista učiteľ na rím. kat. ľudovej škole so 7 ročnou praxou dostával mesačne 176 Kčs platu, keď cena 1 kg masti stála 80 Kčs. Tento hladový plat dostávali cirkevní učitelia, Slováci cez celý rok 1919 až do septembra 1920, teda skoro dva roky.
Začiatkom roka 1920 zomrel v obci r.k. dekan – farár Karol Zatkovič. Jeho nástupcom sa stal administrátor František Bartaček, kaplán z Chynorian. S ním spojená cirkevná revolúcia bola opísaná v predošlej stati. Druhá udalosť bola založenie miestnej organizácie politickej strany ľudovej pod názvom Hlinková ľudová strana. Túto politickú prácu v okrese konal vtedajší profesor náboženstva Dr. Jozef Tiso z Nitry. Bolo to v dobe, keď bolo v mysli slovenského človeka jasné, že bratia Česi na čele s Dr. T.G. Ma sáry kom a Dr. Benešom nesplnili nádeje a dané slovo slovenskému pracujúcemu ľudu a v záujme „čechoslovakizmu“ stávalo sa Slovensko pomaly kolóniou Čiech, lebo i zriadenecké miesta sa zapĺňali ľuďmi spoza Moravy. Slováci vidiac tieto krivdy páchané novým režimom, húfne sa hlásili do strany ľudovej. Bol to akýsi úvod do politického života na Slovensku. Ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom, starým bojovníkom za práva Slovače za režimu Maďarov, si v tom čase ako jediná vytýčila za cieľ viesť politický boj za autonómiu Slovenska a rovnoprávnosť Slovákov v spoločnom novom štáte v Čsl. republike.
Dožadovanie spravodlivej národnostnej politiky Ľudovou stranou bolo tiež výsledkom vplyvu Veľkej ruskej októbrovej revolúcie a Leninovej národnostnej politiky, lebo komunistická strana v Československu bola založená len po prvých mesiacoch v r.1921 po prvých parlamentných voľbách v Žabokrekoch, ako v sídle okresu začala sa príprava prvých parlamentných volieb do Čsl. parlamentu začiatkom mája usporiadaním verejných ľudových zhromaždení rôznych politických, strán, kde sa tieto uchádzali o hlasy voličov. Do týchto prvých volieb kandidovali v obci Hlinková slovenská ľudová strana, Agrárna strana, Social – demokratická strana, Národní socialisti, Slovenská národná strana a Židovská strana. Z tohto predvolebného boja hodno spomenúť epizódy, ktoré sa odohrali v jednu nedeľu koncom mája. Na predpoludnie bolo zvolané predvolebné ľudové zhromaždenie, ktoré usporiadala Agrárna strana na priestranstve pred rím. Kat. kostolom po dopoludňajších bohoslužbách. Agrárnici dúfali takto hojnú účasť obecenstva, keď sa ľudia po skončení omše hrnuli von z kostola. Každý sa zastavil pred, postavenú rečnícku tribúnu, kde už stál na svojom mieste slávnostný rečník a politický dozor v osobe notára Lackoviča, ktorý bol prívržencom tejto strany. Rečníkom bol kandidát tejto strany na poslanecké miesto, ktorý ihneď začal svoju politickú reč – česky.
Po úvode čoskoro sa pustil do najväčšieho politického protivníka do Hlinkovej strany, ktorú vtedy viedli katolícki kňazi Hlinka, Juriga a Tománek, starí bojovníci za právo slovenského národa v bývalom maďarskom parlamente. Čoskoro odznela z rečníkových úst veta: „Neverte takým kňazom, ako je Juriga, ktorý má 5 detí napriek svojmu celibátu.“ Takýto politický argument ale neuspokojil miestneho organistu – učiteľa, ktorý zdvihnutím ruky sa hlásil o slovo. Rečník, mysliac, že prihlásený ochotne potvrdí jeho výhody, ihneď udelil slovo prihlásenému, ktorý v krátkosti poznamenal: „Vážený pán rečník, mňa ako slovenského učiteľa nezaujíma, že kat. kňaz Juriga koľko má detí, ale mňa zaujíma, že dokedy budem dostávať hladový mesačný plat 170 Kčs za moju učiteľskú prácu, kým moji kolegovia spoza Moravy berú mesačne tisíce za to isté.“ Rečník chcel učiteľovi odpovedať, ale prítomný dav ho už k slovu nepripustil a volaním „Dolu s ním! Ohol ho!“ sa zhromaždenie skončilo a dav sa rozišiel.
Druhá predvolebná epizóda sa odohrala v tú istú nedeľu odpoludnia po litániách tiež pri kostole. Usporiadateľom bola strana sociál. – demokratická a rečníkom bol Dr. Ivan Markovič, pravotár z Nového Mesta nad Váhom, neskorší minister národnej obrany. Na zhromaždení sa zúčastnil hodný počet bývalých frontových vojakov, medzi ktorými stál i miestny r.k. duchovný i bývalý vojenský kňaz, účastník bojov na talianskom fronte a majiteľ všetkých voj. vyznamenaní v spoločnosti miestneho org. -učiteľa tiež frontového vojaka. Dr. Markovič bol strhujúcim rečníkom, ktorý svoju plamennú reč začal ostrou kritikou bývalého režimu, ktorý hnal do bratovražedného boja slavianske jeho národnosti. Obecenstvo pozorne počúvalo a bývalí frontoví vojaci očakávali ďalšie vývody rečníka v nádeji na prísľuby, že nový režim ako mieni pracujúcej chudobe odmeniť na frontoch strávené roky, stratené zdravie, ruky, nohy, aby ďalší život chudoby a pracujúceho človeka bol lepší, Rečník túto nádej nesplnil, ale vidiac prítomného kňaza horlivo sa pustil do kat. kňazov, ktorým za vinu kládol, že požehnávali zbrane, keď bývalý režim nútil Slovákov do bratovražedného boja. Rečník pri tomto argumentovaní poukazoval na prítomného kňaza, frontového vojaka, ktorý hnevom zapýrený stál a bolo vidno, ako mu všetky nervy a svaly hrajú na tvári. Vedľa neho stojacemu org. – učiteľovi, frontovému vojakovi bolo ľúto tejto nevinnej obety rečníka, preto zdvihnúc ruku prihlásil sa o slovo. Bolo mu udelené, ktorý sa opýtal rečníka so slovami „Pán rečník, kde ste vy boli cez vojnu, keď sme sa my túlali po frontoch a zákopoch ?“ Rečník odpovedal, že on bol v Rusku a organizoval čsl. légie. Prihlásený pokračovali „Ľahko vám bolo behať po Rusku vtedy, keď sme my museli v zákopoch prestáť bubnové paľby a čakať, kedy nás nejaká strela oslobodí od všetkého utrpenia. My ostatní, ktorým šťastena nedopriala sa dostať do Ruska, myslíme, že keby ste vy s nami boli bývali v zákopoch, by ste nám lepšie rozumeli! “ Prítomní viac nedopustili rečníka k slovu a zhromaždenie bolo skončené.
Výsledkom opísaných dvoch agitačných predvolebných zhromaždení vládnych politických strán bol list adresovaný org. – učiteľovi od školského inšpektora, v ktorom mu bolo vytknuté a zazlievané jeho chovanie sa ako nedôstojné pre jedného učiteľa, ktoré môže mať zlé následky pre celé učiteľstvo. Org. – učiteľ ale energický protestoval na úrade školského inšpektorátu, dôvodiac tým, že zabezpečuje prejav politického presvedčenia, ktoré v tomto prípade aj školský inšpektorát má a musí rešpektovať. S týmto bol spor ukončený.
Prvé, demokratické parlamentné voľby boli, prevedené v júni 1920. Na notársky úrad boli pozvaní miestni predstavitelia všetkých politických strán v osobe predsedu a tajomníka miestnej organizácie, ktorí takto utvorili volebnú komisiu, ktorá zo svojho lona zvolila predsedu a ostatných funkcionárov na prevedenie aktu volieb. Zídení pod vedením najstaršieho mali previesť kandidáciu predsedu. Bol to Hermann Freiberger predstaviteľ Židovskej strany, ktorý podal návrh, aby sa predsedom volebnej komisie stal prítomný najmladší člen Koloman Boďa, org. – učiteľ tajomník miestnej organizácie Hlinkovej ľudovej strany. Prítomní odznelý návrh jednohlasne prijali a tak sa prvé voľby odbývali za predsedníctva menovaného.
Voľby boli potom prevedené presne podľa patričných predpisov. Boli aj skutočne demokratické, bez akéhokoľvek nátlaku a pravdivo odzrkadlili zmýšľanie voličov. Pre vtedajšiu vládnu koalíciu dopadli nepriaznivo, lebo všetky vládne strany dovedna obdržali len 25 hlasov, čo pre sídlo okresu bolo veľmi málo. Víťazom týchto volieb v Žabokrekoch sa stala Hlinková slovenská ľudová strana, ktorý výsledok istotne neboli zabudnutý, keď pri neskoršom administratívnom usporiadaní vláda okres žabokrecký zrušila.
Začiatkom roku 1921 Žabokreky boli vzrušené udalosťami, ktoré sa odohrávali pri zaplnení uprázdnenej rím. kat. fary, ako to bolo opísané v predošlej kapitole. Prejavila sa i tu revolučnosť obyvateľstva, ktorá i v cirkevnom živote opanovala mysle slovenského človeka, ako dôsledok novej slobodnejšej doby. Pisateľ týchto riadkov po prežitých týchto udalostiach poučený skúsenosťami, z existenčných dôvodov zaďakoval za doterajšie svoje miesto organistu – učiteľa súc zvolený s manželkou na rím. kat. ľudovú školu v Krušovciach, sa 28. februárom odsťahoval. Toto malé dielko je jeho príspevkom do kroniky svojej rodnej obce, ktoré sa usiloval objektívne a pravdivo zostaviť, použijúc všetky po ruke stojace historické pramene ako vlastnú, ešte dobrú pamäť, aby v tomto pokračovali ďalší povolaný krajania a rodáci.