Obdobie doby kamennej zachovalo stopy osídlenia prvých lovcov a poľnohospodárov aj v geografickom regióne Žabokriek. Najstaršie kontakty pravekého človeka s týmto územím sa podarilo objaviť v priestore výraznej a nad širokým okolím dominujúcej vyvýšenine, nazývanej Striebornica. Počas výskumov Archeologického ústavu SAV sa zistila prítomnosť kamenných nástrojov. Kameň ako základná surovina v dobe kamennej sa opracovával rôznymi spôsobmi. Tieto kamenné nástroje boli podľa použitia len samotné, alebo vsadené do drevenej alebo kostenej násady. Nástroje rozdeľujeme na pracovné nástroje a zbrane.  Nálezy kamenných nástrojov dokladujú prenikanie szeletskej kultúry  do Ponitria z Považia, pravdepodobne cez údolie rieky Bebravy a Jastrabské sedlo v Považskom Inovci. Nálezy sú z povrchových prieskumov, kedy na tom mieste boli objekty tehelne a pri kopaní hliny sa nálezisko značne ničilo. Kvôli tomu sa uskutočnil v roku 1963 archeologický výskum, pri ktorom sa zároveň objavili aj predmety z doby železnej. Nálezy keramiky často zdobenej rytou výzdobou, kamennej brúsenej a štiepanej industrie kostených nástrojov, predstavujú dôležitý materiál pri štúdiu spoločnosti doby kamennej.

Žabokreky ako súčasť  Veľkej Moravy

Geografická uzavretosť teritória hornej Nitry s kvalitnými nivnými a hnedozemnými pôdami, sieťou vodných tokov, lesných porastov a optimálnych krajinným reliéfom, tvorili rozhodujúce prvky prírodného prostredia, ktoré zaujali prví slovanskí usadlíci už v predveľkomoravskom období. Región topoľčianskej kotliny so stredným tokom rieky Nitry a jej prítokov, zovretý pohoriami Tríbča, Strážovskej hornatiny a Považským Inovcom, patrí medzi starobylé slovanské sídliskové enklávy a husto osídlené časti jadra Veľkej Moravy. Ucelenejšie výsledky z čias Veľkej Moravy priniesol povojnový rozvoj slovenskej archeológie. Výskumy odhalili vyspelú kultúru slovanského obyvateľstva s rozsiahlou sakrálnou architektúrou a pokročilou remeselnou výrobou (tavenie a kovanie železa a spracovávanie iných kovov). Informácie o veľkomoravskom ľude prinášajú najmä pohrebiská, sídliská, resp. kniežacie panstvá. Stopy veľkomoravskej minulosti Žabokriek sú zdokumentované v archíve Archeologického ústavu SAV, resp. Vlastivedného múzea v Topoľčanoch.

Žabokreky v stredoveku

Archeologické výskumy dokladujú, že na území žabokriek nepretržite existovala stredoveká osada. Rok 1291 treba považovať len za rok prvej písomnej zmienky o starobylej už dávno jestvujúcej osade. Žabokreky boli starým šľachtickým majetkom, ktorí vlastnili šľachtici Žabokreckovci, ktorí patrili k tzv. vyššej šľachte, čo dokazuje aj ich účasť na uvedení Matúša Čáka do držby hradného panstva Uhrovec. Patrili im aj Ostratice, Pečeňany a Otrhánky v Trenčianskej župe.Žabokreky už vo včasnostredovekom období boli sídlom fary.Tunajší kostolík postavili už niekedy v 11. tom storočí.Začiatok 15. storočia bol už v znamení husitskej revolúcie v susednom Českom kráľovstve. Aj šľachtici mali bojovať proti husitom a keďže sa im nechcelo, dezertovali a tým sa dostali do nemilosti kráľa Žigmunda. Týmto sa dostali do služieb vyššej šľachty, lebo ich majetkové pomery už neboli najlepšie, a tak museli prijať kastelánske a správcovské funkcie. V 15. tom storočí sa v Žabokrekoch uskutočňoval štvrtkový trh, ktorý sa stával vyhľadávaným v širokom okolí. Popri trhoch sa okrem obchodovania riešili aj iné záležitosti, ako vyhlasovanie súdnych sporov, pokonania sa medzi stránkami a dochádzalo aj k násilnostiam a vyrovnávaniam si účtov. V tom období mali už Žabokreky určite obecnú samosprávu. Začiatkom 16. storočia sa nad obcou ešte nachádzal les. Z dôvodu žabomyších zemianskych sporov bol tento les vyrúbaný. Znesvárené zemianske rodiny neustávali vo svojich sporoch ani v nasledujúcom období.

Žabokreky za čias tureckého panstva

V roku 1526 sa stretlo uhorské vojsko s mnohonásobne silnejším tureckým. Samozrejme bitku uhorské vojsko prehralo a zostalo tak bezmocné. Turci túto skutočnosť využili a v roku 1530 vnikli ich oddiely hlboko na územie Slovenska. Vďaka tomu, že na okraji stál opevnený kaštieľ, Turci nezničili Žabokreky úplne. Vypálili iba severný, nechránený koniec. V Žabokrekoch stálo v 16. storočí viac ako 50 obývaných domov v ktorých mohlo bývať asi 300 ľudí.  Spolu so zemepánmi ich mohlo byť asi 350. Po našej porážke Turkami nastalo v krajine dvojvládie a zmätok. Časť uhorských stavov zvolila za kráľa Ferdinanda I. a tzv. národná strana Jána Zápoľského.Západné Slovensko ovládli lúpežní rytieri Podmanickovci. Obsadili aj kaštieľ v Žabokrekoch, ktorý začali ešte viac opevňovať a aj v Nitrianskej Strede,  benediktínsky kláštor v Klíži, z ktorý premenili na pevnosť. Tým zablokovali cesty vedúce Ponitrím k banským mestám. Habsburský dvor to nemohol nechať bez povšimnutia a tak sa snažil dobyť kaštieľ v Žabokrekoch. Podmanickovci sa však udržali. Vlastnícke pomery sa zrejme ustálili až po vymretí Podmanickovcov 1559, kedy bol kaštieľ vrátený Pavlovi Žabokreckému. Žabokreky ležali na frekventovanej križovatke a tak sa stali jednou zo staníc poštovej linky z Viedne. Na prelome 16. a 17 storočia začali Turci znova ohrozovať oblasť Ponitria. Žabokreky však ani v týchto pohnutých dobách neprestávali byť centrom obchodného a spoločenského ruchu. Mestečká a dediny sa podriadili tureckej nadvláde. Z tohto obdobia sa zachoval daňový súpis, z ktorého je možné zistiť veľa informácií. Žabokrečania sa ocitli v ťažkom položení kvôli odvádzaniu poplatkov zemepánom a tureckým úradníkom. Po veľkej bitke pri Viedni roku 1683 tu bolo turecké vojsko rozprášené a viac sa z porážky nespamätalo. Následky tureckého vpádu boli ťažké a krajina sa z nich dlho spamätávala.

Žabokreky v 18. storočí

Začiatok nového storočia nebol  pre  krajinu    najšťastnejší. Od roku 1703 do roku 1711 cez Slovensko prehrmelo posledné stavovské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho. Pod zástavami boja za slobodu sa najskôr objavili nižšie ľudové vrstvy a po určitom váhaní sa pridala aj šľachta, ktorá hájila predovšetkým svoje „zlaté“ slobody. Najrušnejšie udalosti sa tu odohrali v rokoch 1707-1708. Kurucké vojsko  zimovalo v okolí Bánoviec a Žabokriek rozložené v domoch sedliakov. To znamenalo mimoriadnu záťaž pre tunajšie obyvateľstvo. Roku 1708 sa pri Trenčíne odohrala veľká bitka, kde cisárske vojsko rozprášilo kurucov. Utekajúce jednotky ustupovali Ponitrím do Tekova. Povstanie nakoniec skončilo kompromisom. Uhorská šľachta si udržala svoje privilégiá a stavy zasa uznali dedičnú vládu habsburských panovníkov. Cisár Karol VI. nechal v rokoch 1715 a 1720 celkom z praktických dôvodov vykonať súpis dane platiaceho obyvateľstva v uhorskom kráľovstve. Jeho výsledky (zrejme však nie celkom smerodajné) ukázali veľkú zbedačenosť obyvateľstva. V roku 1715 zaznamenali v Žabokrekoch iba 10 sedliackych domácnosti, ktoré boli schopné platiť dane.

V Žabokrekoch bolo pomerne veľa zemepánov. O panstvo sa staralo množstvo služobníkov. V súpise je ich zapísaných celkom 27. Žabokreckí sedliaci hospodárili na polovičných a štvrtinových usadlostiach. K polovičnej usadlosti patrilo okolo 26 brat. meríc oráčin a lúky na 4 koscov. Stavy hospodárskych zvierat boli v tom čase nasledovné: 29 koní (najmä na furmanky), 63 kráv, 302 oviec, 102 svíň a 6 klátov včiel. Najviac hospodárskych zvierat chovali v rodinách sedliakov. Niektorí vlastnili až dva páry koni, k tomu 2-3 kravy, 20 až 30 oviec a 3-5 ošípaných. V rodinách želiarov sa chovali 1 až 2 kravičky a rovnaký počet prasiec. Podželiari (hofieri) nechovali (až na dva prípady) žiadne domáce zvieratá. Panskí služobníci naopak držali vo svojich domácnostiach po 1 až 2 kravách, dve až tri ošípané a niektorí ovčiari chovali 15 až 30 oviec. Zaujímavé je, že v Žabokrekoch v tom čase nezaznamenali volský dobytok, ktorý sa vtedy využíval ako hlavná ťažná sila. Ako zaujímavosť možno uviesť, že v mestečku zdanili aj 4 kotlíky na pálenie pálenky. Mestečko v čase súpisu patrilo viacerým zemepánom. Žabokreky mali právo výčapu po celý rok, ale obec toto právo dala do árendy židovi Petrášovi. Ďalej sa v súpise konštatuje, že týždenné trhy v mestečku už nevydržiavajú. Namiesto nich sa konajú 3 jarmoky, z ktorých má obec zisk 12 zlatých a 50 denárov. V intraviláne mestečka sa nachádzajú ovocné záhrady s celkovou rozlohou na 4 brat. merice. Vinohradníctvo v Žabokrekoch bolo už na ústupe. Vinice, ktoré kedysi založili na kopaniciach, premenili na oráčiny.

Osvietenskí panovníci Mária Terézia a jej syn Jozef II. si veľmi nástojčivo uvedomili, že existujúci stav vo vzťahoch medzi poddanými a zemepánmi je nutné zreformovať a postaviť na právny základ. Poddanské povinnosti mali byť úmerné rozsahu sedliackych gruntov. Uhorská šľachta sa najskôr postavila k tejto reforme veľmi odmietavo. Pod tlakom viedenského dvora však nakoniec musela ustúpiť. 22. júna 1769 sa v Žabokrekoch v prítomnosti obecnej rady a zemepanských úradníkov uskutočnila urbárska regulácia a stoliční úradníci spísali odpovede obecnej rady na predpísaných 9 bodov, pomocou ktorých vrchnosť zisťovala povinnosti a vzťahy medzi poddanými a zemepánmi. Žabokrečania odpovedali, že ich povinnosti voči vrchnosti nikdy neboli spísané vo forme urbára, ale všetko vykonávali iba podľa starej obyčaje. Každý hospodár musel pre panstvo robotovať 3 dni v týždni so svojim záprahom, alebo 6 dní pešo.

V otázke o obecnom majetku uviedli, že obci patrí pálená krčma a jedna rolička. V Žabokrekoch sa okrem toho vykonávali 3 jarmoky a trhové poplatky z týchto jarmokov patrili panstvu okrem jednej šestiny, ktorá pripadla Žabokrečanom za vyberanie mýtneho a udržiavanie poriadku. Ďalej Žabokrečania uviedli, že v mestečku sa nachádza 7 opustených poddanských usadlosti, ktoré spustli ešte pred 40 rokmi buď pre vymretie majiteľov, alebo kvôli biede. V odpovediach sa tiež konštatuje, že poddaní neodvádzali zemepánom deviatok v naturálnej forme, ale v peniazoch. Obe strany sa dohodli, že tento zvyk budú zachovávať aj naďalej. Výška náhrady za deviatok bola odhadnutá na 4 zlaté, ktoré boli splatné v dvoch termínoch (na Jura a Michala).Podľa nových nariadení mali sedliaci robotovať so svojím záprahom iba 52dní do roka (alebo 104 dní ručne) a želiari iba 18 dní a hofieri 12 dní ročne.

Cisár Jozef II. nariadil v rokoch 1784-87 prvé sčítanie ľudu v Uhorsku. Šľachta znovu protestovala, lebo sa malo spisovať aj všetko zemianske i obyvateľstvo a označené číslom mali byť aj ich kúrie. V mestečku bolo 67 obývaných domov, v ktorých žilo 123 rodín (skoro 2 rodiny v 1 dome) a celkový počet obyvateľstva bol 511. Z tohto počtu bolo 104 ženatých mužov a 142 slobodných. Žien žilo v mestečku 265.

Na rozhraní nového a starého veku

Systém poddanstva, ktorý sa v Uhorsku udržiaval ešte v prvej polovici 19. storočia, plodil stagnáciu hospodárstva. Naturálne hospodárenie sedliackych domácností a málo výkonná poddanská práca na majetkoch zemepánov neumožňovali znateľnejší ekonomický rast. Zemepáni v snahe získať vyššie dôchodky zo svojich majetkov začali svoju pôdu prenajímať.

Žabokreky zaznamenávali rast počtu obyvateľstva najmä vďaka prílevu židovských obchodníkov, remeselníkov a krčmárov. Začiatkom 19. storočia ich v Žabokrekoch zaznamenali až 135. Katolíkov tu v tom čase žilo 410. V roku 1828 v mestečku zaznamenali 97 obývaných domov a 675 obyvateľov. Z tohto počtu bolo už iba 7 sedliackych domácností. Do kategórie želiarov patrila iba jedna osoba. Veľmi početná bola skupina hofierov (39 rodín), z nich viac ako polovicu (25) tvorili židovské rodiny.

Demografický rozmach mestečka výrazne poznamenala epidémia cholery, ktorá sa prehnala Slovenskom v lete roku 1831. Jej šírenie z východu nezastavili ani kordóny vojska a aj v Žabokrekoch si vybrala svoju krutú daň. V tom  roku pochovali 58 Žabokrečanov. Ani v ďalších rokoch nebol počet zomrelých nízky. Pohyboval sa medzi 10 až 30 pohrebmi ročne. Vysoká bola najmä detská úmrtnosť. Zo živonarodených detí sa sotva polovica dožívala 10 rokov.

V prvej polovici 19. storočia sa v Žabokrekoch usadila zemianska rodina Petrikovičvcov. Frantisek Petrikovič sa ako komposesor prvý raz spomína roku 1831. Pôvodne pochádzal z Malých Borčian. Zásluhou Petrikovičovcov bol čiastočne zrenovovaný tunajší hrádok a v prístavbe bola zriadená aj poštová stanica.

Marcovými zákonmi roku 1848 bolo konečne v Uhorsku zrušené poddanstvo. Urbárski poddaní sa po splatení značnej finančnej čiastky stali plnoprávnymi vlastníkmi svojich pozemkov. Táto možnosť sa však vzťahola iba na malý počet Žabokrečanov. Na tých, čo mali od panstva v prenájme neurbársku pôdu, sa oslobodenie od robot nevzťahovalo. V 50-tych roka 19. storočia sa začal v Žabokrekoch proces komasácie – sceľovania menších rozptýlených pozemkov do väčších celkov. Pri tejto príležitosti nechali spísať roku 1857 aj pozemkovú knihu obce, pravda, v maďarskom jazyku. Keďže Žabokreky boli dovtedy slovenským mestečkom (židia sa hlásili k nemeckej národnosti), museli kvôli identifikácii chotárnych názvov zapísať tieto názvy v ich slovenskej podobe.

Zaostalé poľnohospodárstvo, hoci sa ním zaoberalo veľké množstvo ľudí nedokázalo zabezpečiť dostatok potravín. Roľníckehospodárstva kvôli zastaralej agrotechnike dosahovali veľmi nízke výnosy. Cestu k modernizácii poľnohospodárstva videli mnohí v šírení osvety a zavádzaní nových druhov plodín. Takéto ciele si vytýčil aj Hospodársky spolok pre údolie Nitry. Dňa 15. februára 1872 L konala v Žabokrekoch prípravná schôdzka, na ktorej boli vypracované a prečítané stanovy spolku. Konkrétne v Žabokrekoch sa potom pravidelne uskutočňovali výstavy plemenných býkov a teliat. Rok 1872 je významný pre Žabokreky aj v inom ohľade. V rámci reorganizácie štátnej správy sa mestečko stalo sídlom samostatného Žabokreckého okresu, patriaceho do Nitrianskej župy. Táto skutočnosť  mala nepochybne pozitívny vplyv na ďalší rozvoj Žabokriek. Okrem okresného úradu tu bol zriadený aj matričný úrad a  žandárska stanica. V Žabokrekoch začal pôsobiť aj obvodný lekár. Prílev štátnych úradníkov a zamestnancov umožňoval ďalší rast obchodníckej vrstvy v mestečku, ale zároveň znamenal aj zvýšenú maďarizáciu.

Obdobie 1. Československej republiky            

Rakúsko-uhorská monarchia povzbudzovaná Nemeckou ríšou rozpútala v lete roku 1914 prvú svetovú vojnu útokom na Srbsko. Vtedy ešte nik netušil, že stará monarchia začala pracovať na svojom definitívnom konci. Skupina tzv. realistických politikov z okruhu T. G. Masaryka, ku ktorej patril aj M. R. Štefánik, využila nezmieriteľné rozpory medzi oboma tábormi veľmocí a od samého začiatku  vojny sa usilovala o presadenie myšlienky rozbitia Rakúsko-Uhorska a konštituovanie demokratického Česko-Slovenska.  28. októbra 1918 bol prijatý zákon o vzniku samostatného Česko-slovenského štátu.

Vznik republiky priniesol pre Slovensko mnoho pozitívnych zmien. Skončil sa hrubý národnostný útlak a začal fungovať relatívne demokratický politický systém. Začala sa uskutočňovať pozemková reforma. Na miesta štátnych úradníkov a zamestnancov prichádzali Česi, pretože väčšina miestneho úradníctva kvôli svojmu maďarónskemu zmýšľaniu spoluprácu s novým režimom odmietala. V Žabokrekoch bolo roku 1919 obývaných 126 domov s celkovým počtom obyvateľov 1096. Z tohto počtu bolo 521 príslušníkov mužského pohlavia a 575 osôb ženského pohlavia. V mestečku boli v tom čase tri školy: cirkevná, štátna a židovská.

Život, mestečka nepríjemným spôsobom poznamenala reforma štátnej správy v roku 1922. Po územnej reorganizácii prestali byť Žabokreky sídlom okresu. Toto vyvolalo nevôľu miestneho zastupiteľstva i živnostníkov. Na základe starej tradície sa aj v období I. republiky pravidelne konali v mestečku lichvacie (dobytčie) jarmoky. Politický život v mestečku sa zintenzívňoval predovšetkým v obdobiach pred voľbami. Zo širokého spektra politických strán sa v Žabokrekoch etablovali predovšetkým agrárna strana, sociálnodemokratická strana,  židovská strana a ľudová strana (neskôr premenovaná na Hlinkovú slovenskú  ľudovú stranu). V roku 1927 bolo v Žabokrekoch  116 obývaných domov a v nich 244 bytov. Z celkového počtu obyvateľstva 1066  bolo obyvateľov mužského pohlavia 497 a ženského 569. Podľa národnostného zloženia tu žilo 892 Slovákov, 2 Nemci, 16 Maďarov, 145 Židov a 11 cudzozemcov. Podľa vierovyznania sa v Žabrokrekoch nachádzalo 860 katolíkov, 11 evanjelikov a 194 osôb izraelitského vierovyznania. Fakticky nulový (presnejšie mínusový) rast obyvateľstva svedči o pokračujúcom vysťahovalectve. Z hľadiska národnostného zloženia je evidentný pokles maďarského obyvateľstva. Ešte výraznejší pokles nemeckého obyvateľstva spôsobila skutočnosť, že židovské obyvateľstvo sa začalo hlásiť k svojej vlastnej národnosti a iba neveľká skupina z nich sa hlásila ešte k nemeckej a maďarskej národnosti. Židovská komunita v medzivojnovom období počítala v Žabokrekoch skoro 200 ľudí, čo znamená že Židia tu tvorili približne celú pätinu tunajšieho obyvateľstva.

Obdobie Slovenského štátu

Slovenská politická reprezentácia využila oslabenia pražskej vlády a 6.októbra 1938 na zasadnutí výkonného výboru HSĽS vyhlásila autonómiu Slovenska. Slovenská krajinská vláda na čele s dr. J. Tisom prevzala na Slovensku výkonnú a zákonodarnú moc. Vo vzťahoch k pražskej vláde však neustále dochádzalo k sporom a obe strany jestvujúci stav nepovažovali za trvalý. Situácia sa vyhrotila najmä začiatkom marca a na pokyn pražskej vlády sa na Slovensku v noci z 9. na 10. marca uskutočnil vojenský prevrat. Ministri slovenskej vlády boli suspendovaní a dr. J. Tiso sa vrátil do Bánoviec. Hitlerova diplomacia neskrývaným nátlakom nútila slovenskú politickú reprezentáciu k urýchlenej voľbe – buď vyhlási samostatný štát, alebo bude Slovensko rozdelené medzi Maďarsko a Poľsko. Slovenský snem potom 14. marce 1939 vyhlásil slovenský štát. Význam tohto aktu spočíva v tom, že po prvý raz v dejinách si Slováci začali spravovať svoje veci sami. Napriek pesimistickým predpovediam, že nový štát nevydrží ani 3 týždne, dokázal svoju životaschopnosť a jeho predstavitelia vedeli v ťažkých vojnových podmienkach zabezpečiť pre slovenské obyvateľstvo pomerne slušné životné podmienky.

Ťažkým bremenom na konte slovenskej vlády však zostávajú deportácie židovského obyvateľstva. Židia boli postupne zbavovaní občianskych a majetkových práv a už v rokoch 1939 a 1940 boli pre nich zriaďované pracovné tábory. Majetnejším vrstvám židovského obyvateľstva sa ešte v tomto období umožňovala dobrovoľná emigrácia, ktorú však využilo iba málo osôb. Do konca roka 1942 bolo z územia Slovenska deportovaných okolo 57 000 Židov. Slovenská vláda za každého z nich zaplatila Nemecku sumu 500 mariek, údajne ako príspevok na náklady spojené s ich usídľovaním vo východných oblastiach Poľska. Skutočnosť však bola oveľa tragickejšia, transporty smerovali do vyhladzovacích koncentračných táborov, kde židovské obyvateľstvo čakala surová fyzická likvidácia. Po zverejnení týchto skutočností slovenská vláda deportácie zastavila a zvyšok židovského obyvateľstva deportovali potom sami Nemci v roku 1944. Tragédia židovského obyvateľstva sa priamo dotkla aj Žabokriek, veď tu žilo skoro 200 obyvateľov židovskej národnosti. Väčšina z nich bola deportovaná, niektorí boli internovaní v pracovnom tábore v Novákoch a iba jednotlivcom sa podarilo zachrániť.

V súvislosti s porážkami nemeckej armády na východnom fronte sa aj na Slovensku začali stupňovať odbojné nálady proti režimu. Komunisti pracujúci v ilegalite uzavreli v decembri 1943 dohodu s predstaviteľmi tzv. občianskych odbojových skupín o spoločnom postupe a konštituovala sa ilegálna SNR. Jej predstaviteľom sa podarilo získať pre myšlienku povstania značnú časť dôstojníckeho zboru slovenskej armády. Treba konštatovať, že keď povstanie koncom augusta 1944 skutočne vypuklo, nestretlo sa na juhozápadná Slovensku s väčším ohlasom. Okrem trnavskej posádky zostala väčšina tunajších jednotiek loajálna k vláde. Zo Žabokriek sa povstania zúčastnili vojaci narukovaní v armáde a jednotlivci zapojení v ilegálnej činnosti. Vďaka rýchlemu postupu sovietskej armády boli Žabokreky oslobodené bez väčšieho boja cez veľkonočné sviatky 1945.

Správa obce

V rokoch 1872-1922 boli Žabokreky sídlom slúžnovského okresu, do ktorého patrilo 37 obcí (Baštín, Borčany, Bošany, DplnéVestenice, Dvorníky nad Nitricou, Chudá Lehota, Chynorany, Horné Vestenice, Hradište, Janova Ves, Ješkova Ves, Klátová Nová Ves, Klíž, Klížske Hradište, Krásno, Krnča, Libichava, Livina, Livinské Opatovce, Malé Bielice, Malé Hoste, Nadlice, Návojovce, Nedašovce, Nitrianske Sučany, Pochabany, Práznovce, Račice, Rajčany, Skačany, Šišov, Turčianky, Veľké Bielice, Veľké Hoste, Zlatníky, Žabokreky nad Nitrou).

Ešte v rokoch 1850-1861 obec Žabokreky bola súčasťou slúžnovského okresu patriaceho pod Oslany. V rokokoch 1861-1871 patrili pod pôsobnosť slúžnovského okresu Prievidza.

Žabokrecký okres bol jedným z dvanástich slúžnovských okresov Nitrianskej župy (Skalica, Senica, Myjava, Nové Mesto n/V, Piešťany, Topoľčany, Žabokreky n/N, Prievidza, Hlohovec, Nitra, Šaľa n/V, Nové Zámky). Na čele hlavnoslúžnovského úradu bol hlavný slúžny, ktorému podliehali podslúžny ako policajný trestný sudca a slúžnovský husár. Okrem toho úrad mal aj dvoch kancelistov.

Po vytvorení Československej republiky prichádzajú do Žabokriek ako sídla okresu administratívni úradníci českej národnosti, ktorí obsadzujú uvoľnené miesta po vedúcich úradníkoch podporujúcich maďarský režim.

Nové administratívne usporiadanie Slovenska so sebou prinieslo aj zrušenie Žabokreckého okresu. Žabokreky a časť ďalších obcí bola pričlenená k Topoľčianskemu okresu. Týmto zásahom obec výrazne stratila na svojom postavení. Žabokreky zostali len sídlom obvodného notariátu do ktorého patrili len Malé Bielice. Notariáty po roku 1945 stratili svoje opodstatnenie. Ich funkciu prebrali obvodné úrady MNV. Z notára sa stal tajomník obvodného úradu.

Použitá literatúra :

[1]  Šmotláková B., Lukačka J.:  Žabokreky nad Nitrou (1291 – 1991), Vlastivedné múzeum Topoľčany v spolupráci s Obecným  úradom v Žabokrekoch nad Nitrou, 1991

[2] Dr. Sziklay János, Dr. Borovszky Samu: Magyarország vármegyéi és városai, Nyitra vármegye monografiáia, Budapešť 1934

A ďalej boli použité spomienky a rozprávanie starých Žabokrečanov